"Ak by sme len trochu prestali súťažiť, vysvitlo by, že môžeme spolu získať od únie viac. Veď stredná Európa má svoje špecifické problémy," sťažoval sa pred mesiacom v maďarskom denníku Magyar Hírlap poľský premiér Kazimier Marcinkiewicz.

Hodnotil rokovania o novom rozpočte Európskej únie, v ktorých rámci to nejaký čas opäť vyzeralo, že by sa mohli visegrádske štáty spojiť a dosiahnuť tak pre všetkých lepší výsledok. Skončilo sa to však ako vždy: každý nakoniec kopal za seba bez ohľadu na ostatných.

Visegrádska skupina dostala meno podľa niekdajšieho sídla uhorských kráľov Vyšehradu (Visegrádu) na brehu Dunaja severne od Budapešti. Maďarský premiér József Antall, československý prezident Václav Havel a poľský prezident Lech Walesa tu 15. februára 1991 slávnostne podpísali deklaráciu o spolupráci stredoeurópskych krajín, ktorá mala pomôcť ich integrácii do stredoeurópskych štruktúr.

Schôdzka odkazovala na trojdenné pompézne stretnutie českého, poľského a uhorského kráľa na rovnakom mieste v novembri 1335. Všetky tri stredoeurópske kráľovstvá vtedy prežívali obdobie vzostupu, na obzore sa im však objavil nový protivník, vzmáhajúci sa Habsburgovci. Schôdzka potvrdila urovnanie sporných otázok medzi panovníkmi, ktoré bránili ich spolupráci.

Cieľom novodobej visegrádskej spolupráce bolo odlíšiť najrozvinutejšie postkomunistické štáty Československo, Poľsko a Maďarsko od postkomunistickej šedi a chaosu, ktorého sa Západ oprávnene obával. Tieto tri, neskôr štyri štáty mali spolupracovať pri obnovení vlastnej suverenity, vymanení sa z jarma Moskvy a budovaní slobodnej, demokratickej spoločnosti a trhového hospodárstva.

Všetky tri štáty dúfali, že budú mať lepšie rokovacie pozície voči západným inštitúciám, do ktorých sa chceli dostať, a že ich hlas viac zaváži, ak budú vystupovať spolu. Objavovali sa aj argumenty kultúrno-historického rázu o spoločnom stredoeurópskom osude, o prelínaní sa kultúr a potrebe lepšieho vzájomného poznania susedných národov.

Spolupráca však od počiatku príliš nefungovala. Jednak v nej všetky štáty sledovali vlastné ciele, ktoré sa často nezhodovali s cieľmi ostatných. Maďarsko ju napríklad pojalo ako ďalšie fórum boja za práva menšín, čo Poľsko nezaujímalo a v Československu a neskôr Slovensku vzbudzovalo odpor. Všetky tri krajiny navyše chceli hrať vedúcu úlohu a spoluprácu vlastne brali ako posilnenie vlastnej váhy tým, že by za chrbtom mali aj ostatných.

V súčasnosti existujú na V 4 dva základné pohľady. Podľa prvého spolupráca nikdy naozaj nefungovala a neplnila ciele, ktoré si predsavzala. A keby aj, dnes po vstupe týchto krajín do NATO a EÚ definitívne stratila zmysel a je iba veľmi drahou cestovnou kanceláriou organizujúcou pod zámienkou rokovaní spoločné večierky stredoeurópskych politikov.

Podľa druhej je V 4 stále životaschopný a užitočný koncept, treba však mať voči nemu reálne očakávania a spoluprácu obmedziť na oblasti, kde si stredoeurópske štáty vzájomne nekonkurujú.

Takouto oblasťou je napríklad kultúra. Nie náhodou je jediným visegrádskym konceptom, ktorý všetci uznávajú ako úspešný, Visegrádsky fond. Inštitúcia spravuje ročne tri milióny eur, každá členská krajina do jeho rozpočtu prispieva štvrtinou tejto sumy. Fond podporuje prevažne kultúrne akcie, ktorých cieľom je pomáhať vzájomnému spoznávaniu obyvateľov visegrádskych krajín, hlavne mládeže. Podobným príkladom je spolupráca V 4 v zahraničnej politike, pri podpore demokratických hnutí na Ukrajine a v balkánskych štátoch.