Môj deň"Ráno som už netrénovala. Šesť tréningových jázd z predchádzajúcich dní stačilo. Chystala som si sane na večerné preteky. Je to moja prvá olympiáda, tréma bola, ale tá je na každých pretekoch. Som rada, že som tu. Teší ma to. Prvá finálová jazda ešte ušla, ale tá druhá ma nepotešila. Išlo sa mi celkom dobre len do tej spodnej pasáže v šestnástej zákrute. Tá ma dosť prekvapila. Vletela som do nej trochu vyššie, prekrižovalo ma to na nájazd do sedemnástky a odhodilo. Hneď vzápätí som dostala šmyk a nastali problémy. Do cieľa som prišla po zadku, ale so saňami v ruke. Pravidlá hovoria jasne, musím preťať fotobunku v kontakte s nimi, inak nemôžem pokračovať. To sa mi podarilo a môžem bojovať ďalej. V utorňajšej tretej a štvrtej jazde si skúsim vylepšiť súčasnú 25. priečku. Aby som aspoň trochu potešila aj rodinu doma v Tatranskej Lomnici. A hlavne dôjsť do cieľa bezpečne. Večer sa pokúsim na tú nevydarenú druhú jazdu zabudnúť. Budem myslieť pozitívne.

Tých pádov je tu však príliš veľa. To v našom športe nie je bežný štandard. Je to hrozná dráha. V druhej jazde nás popadalo dosť. My to hore môžeme pozerať na televízore, ale radšej to nerobím. Lepšie je nevnímať to. Aby ma to zbytočne nerozhádzalo. Asi za tie problémy môže aj počasie. Druhé kolo sme šli už po západe slnka. Ochladilo sa o tri stupne a ľad bol rýchlejší.

Mnohí sa na ubytovanie v Sestriere sťažujú, ale my sa s Veronikou Sabolovou tam máme celkom dobre. Sme v izbe len dve. Bývala síce s nami Marienka Jasenčáková, ale potom sa musela odsťahovať. Mala tam byť aj Veronika Zuzulová, ale nič sa nedeje. Neviem, možno ostaneme len dve až do konca hier." (rh)