„Tajomné sily ma predurčili kráčať ruka v ruke s mojimi čudnými hrdinami, vnímať valiaci sa život v celej jeho nezmernosti, dívať sa naň cez smiech, ktorý svet vidí, a cez slzy, ktoré nevidí a nepozná,“ napísal raz o sebe. Nikolaj Vasilievič Gogoľ žil a tvoril v prvej polovici 19. storočia. Jeho dielo, najmä groteskné fantastické poviedky, satirická dráma Revízor a román Mŕtve duše sú však klasikou, ktorá má dodnes aktuálny odkaz. Gogoľ zomrel predčasne 4. marca 1852 v Moskve. Nemal ani 43 rokov.

Nebol zázračným dieťaťom, nepísal ľahko a nie všetko, čo napísal, sa vydarilo. Najlepšie námety mu poradil jeho priateľ, básnik Alexander Puškin. Nemenej komplikovaný bol Gogoľov súkromný život. Tápanie, nepokoj a ideové obraty. Neúspešná civilná kariéra, dlhé pobyty v cudzine pri častej zmene miesta pobytu, okamihy slávy aj nepochopenia.

Jeden z najznámejších klasických ruských spisovateľov prišiel na svet v ukrajinskom Soročincy ako Nikolaj Janovskij. Už jeho dedo však používal meno Hohol (po rusky Gogoľ), aby zdôraznil svoj kozácky pôvod. Gogoľov otec bol vzdelaný muž, písal hry, básne a skeče v ukrajinčine.

Gogoľove prvé autorské pokusy sa udiali na strednej škole. Ako 20-ročný sa presťahoval do Petrohradu, kde skúšal rôzne úradnícke zamestnania a učil tri roky dejepis v dievčenskej škole. V roku 1829 publikoval svoju prvú epickú báseň. Bol to prepadák - Gogoľ sám radšej skúpil celý náklad a spálil ho.

Dôležitým momentom bolo zoznámenie s Puškinom v roku 1831. To on mu poradil písať poviedky z prostredia, ktoré Gogoľ dobre poznal - z ukrajinskej dediny. Skúšal ešte miesto asistenta na katedre histórie petrohradskej univerzity, po roku však rezignoval a odvtedy sa venoval už len písaniu.

Publikoval niekoľko zbierok poviedok, v ktorých vtipne a plasticky popísal ruské provinčné i veľkomestské typy - statkárov, byrokratov i podvodníkov.

Petrohradské poviedky sa stali skutočnou klasikou - v dnes čítankových príbehoch ako Nos či Plášť vykreslil absurdné útrapy malých ľudí, ktorí túžia po aspoň nepatrnom úspechu, uznaní, kariére. Hrdina poviedky Nevskij prospekt, talentovaný umelec, sa zamiluje do nežnej krásky, z ktorej sa vykľuje prostitútka. Jeho sny sa rozpadli - zostala len samovražda.

V Zápiskoch blázna píše napríklad toto: „Mesiac urobil nejaký chromý stolár a ako vidíte, ten idiot nemal o Mesiacoch ani šajnu. Vzal si kreozotový povraz a trochu dreveného oleja, a to urobilo taký strašný zápach po celej Zemi, že ste si museli držať nos. Druhý dôvod, prečo je Mesiac tak nežne okrúhly, je to, že ľudia na ňom už nemohli žiť, a tak jediné, čo tam žije, sú nosy. Preto ani svoje nosy nemôžeme vidieť - sú všetky na Mesiaci.“

Svoju najslávnejšiu hru Revízor predstavil v roku 1836. Mladý úradník Chlestakov sa nevdojak ocitne v malom mestečku, kde si ho spletú so štátnym inšpektorom. Chlestakov sa rýchlo prispôsobí a zo situácie ťaží vo všetkých možných smeroch. Na premiére bol aj cár a neodpustil si vraj poznámku: „Hmm, aká hra! Napáda každého a zo všetkých najviac mňa!“

Gogoľ opustil Rusko - žil s prestávkami dvanásť rokov v Nemecku, vo Švajčiarsku, Francúzsku a na dlhší čas sa usadil v Ríme. Tu napísal napokon aj nesmrteľné Mŕtve duše, ktorých námet mu opäť poradil Puškin. Hrdina románu Čičikov je podvodník, ktorý na vidieku skupúva od statkárov tzv. mŕtve duše (majetok sa vtedy rátal aj na počet tzv. duší, nevoľníkov) a chystá sa z týchto „duší“ mŕtvych sluhov profitovať. Kniha bola prijatá s nadšením ako satira na dobové pomery.

Gogoľove zobrané spisy vydané v tom istom roku 1842 sa stali veľkým hitom a priniesli mu slávu. Vyšla i jeho druhá, dodnes hraná dráma, satirická hra Ženba.

Keď však publikoval o päť rokov neskôr pasáže z korešpondencie s priateľmi, v ktorých sa objavila obhajoba samoderžavia a patriarchálneho spôsobu života, mnohí radikáli sa od neho odvrátili. Pokúšal sa napísať pokračovanie Mŕtvych duší, v ktorom by dokončil príbeh Čičikova - jeho definitívny pád a napokon mravné vzkriesenie. Namiesto toho však (údajne počas svojej púte do Palestíny v roku 1843) spadol do osídel fanatického kňaza Konstantinovského. Ten Gogoľa presvedčil, že jeho diela sú hriešne. Desať dní pred svojou smrťou, na pokraji šialenstva spálil Gogoľ rukopis druhého dielu Mŕtvych duší. V tom čase už odmietal potravu. „Očista“ ho nakoniec stála život. Istý západný kritik omnoho neskôr napísal, že Gogoľ sa drastickým pôstom „kajal“ aj z potlačovanej homosexuality. Ešte roky po jeho smrti sa sporadicky objavovali aj dohady, že ho pochovali zaživa.