seriálu Život na Marse, ktorá je tým najlepším, čo sa v novom roku objavilo na televíznych obrazovkách vo Veľkej Británii.

Sama Tylera (John Simm) zrazí pri výkone služby auto. Hoci nevie, či iba leží v kóme, zbláznil sa alebo naozaj cestuje v čase, začne sa prispôsobovať novej realite. A tá je úplne iná ako to, na čo bol zvyknutý. Sedemdesiate roky boli totiž poslednou baštou sveta, ktorý sa od toho nášho tak odlišuje.

Námet s cestovaním v čase nie je objavný. Bolo by to možno iba ďalšie klišé, nebyť dobrého načasovania. Dnešná Británia, čoraz viac zväzovaná politickou korektnosťou, si môže aspoň raz do týždňa vydýchnuť pri skupine policajtov, ktorí považujú neustále sexuálne narážky voči ženám za vtipné a násilie je jednou z ich pracovných metód.

Sú to časy, keď ešte nikto za podobné správanie nehrozil žalobami a všetkým sa to zdalo normálne. To je príležitosť pre Sama, muža budúcnosti, aby predviedol novšie vyšetrovacie techniky a ukázal, že existujú aj iné argumenty ako len úder päsťou do žalúdka.

Televízni detektívi dnes najviac vzrušenia zažívajú pri mikroskopoch v laboratóriu. Takúto nudu 70. roky nepoznali. Boli to najlepšie časy stať sa policajtom, pretože sa mohlo takmer všetko, pri vyšetrovaní vládla sloboda a improvizácia, nie strach z porušenia nekonečných predpisov. Najpodstatnejším je tu celkový dojem z tohto obdobia, vynikajúco zachytený tým, že všetci pôsobia akosi upotene, každý fajčí a pije, iná farba ako hnedá neexistuje.

Seriál je vtipný, keď konfrontuje dve úplne odlišné obdobia. Horšie je, keď uverí, že je skutočnou kriminálkou a sústredí sa na vyšetrovanie. Jeho krása je totiž v dobovej atmosfére, nie v tom, či sa podarí chytiť vraha. To isté napokon platilo aj o majorovi Zemanovi, aj keď návrat do jeho čias by nebol zábavným výletom, ale obyčajnou nočnou morou.

Autor: ANDREA ERTLOVÁ,Londýn