Bola som na syna dosť nepríjemná, zvyšovala som hlas, a on sa ešte urážal, že veď v telefóne si bola pokojná, tak čo robíš scény. Ale inak som ho nijako netrestala, len som mu dohovorila, či si uvedomuje, čo to bude, ak prepadne aj na konci roka. On si to uvedomuje, v triede má dobrých kamarátov, tú hanbu by tiež nechcel zažiť, a tak mi sľúbil, že začne makať. Nič sa však nedeje, stále je za počítačom, pri televízore, s kamošmi, a keď prídem domov, je už unavený. Ja som tiež unavená, aby som sa s ním naťahovala. Je v pohode, akoby sa nič nedialo. Žiadna zodpovednosť, aj keď mu stále hovorím, že ho nevezmú ani za smetiara. Keby som mu aj zaheslovala počítač, podľa mňa to nepomôže a nájde si niečo iné. Už naozaj neviem, čo mám robiť. Poradíte mi?

Helena

Milá pani Helena,

z vášho listu som mal pocit, akoby ste na svojho syna nemali vôbec žiadny dosah. Nech urobíte čokoľvek, nič nebude fungovať. Nemyslím si však, že je to tak. Prvá vec, ktorá mi prichádza na um, je otázka, koľko pozornosti a času venujete svojmu synovi. Viem, že v každodennom zhone zvyčajne nie je čas ani energia na to, aby sme sa venovali svojim najbližším, ale to je základ všetkých vzťahov. Iste nebude ľahké nájsť spôsob, ako so začínajúcim pubertiakom komunikovať. Niekedy netreba veľa, stačí prejaviť záujem o to, čo zaujíma jeho, aj keď to pre vás môžu byť hlúposti.

Ďalšia vec, ktorá mi napadá, je, či zvyknete syna aspoň občas aj pochváliť. Viem, v kontexte toho, čo píšete, znie táto otázka absurdne, lebo väčšina z nás si asi predstaví, že takéhoto chlapca iste nie je za čo chváliť, no ak sa vám podarí nájsť čo len najmenšiu drobnosť, za ktorú by ste to mohli urobiť, tak to urobte. Zo začiatku to bude pre neho asi šok a možno ani nebude veriť, že to myslíte vážne, ale postupne to prinesie ovocie. Viem si predstaviť, že to nemusí byť ľahké ani pre vás, lebo tie veci, ktoré robí zle, sa vám môžu zdať oveľa závažnejšie a dôležitejšie, ako veci, ktoré robí dobre, ale niekde treba začať.

Zaujímavé by tiež mohlo byť, keby ste skúsili synovi ukázať, ako by to doma vyzeralo, keby ste sa vy k svojim povinnostiam postavili tak, ako to robí on. Teda, že prídete domov z práce, sadnete si za počítač alebo televízor, potom zájdete za kamarátkami, alebo sa len tak prejdete po vonku. Zrejme to bude znamenať, že nenavaríte, neumyjete riad, neoperiete, neožehlíte. Som presvedčený, že syn si túto zmenu veľmi rýchlo všimne. Rozhovor, ktorý potom môže nastať, má asi ľahko predvídateľný scenár - keď si neplníme povinnosti, potom veci nefungujú tak, ako by mali. Tak ako vy máte určité povinnosti vo vzťahu k domácnosti, tak má váš syn povinnosti vo vzťahu k škole.

Problém, ktorý riešite, nie je jednoduchý a jeho riešenie bude potrebovať čas. Doprajte tento čas sebe aj synovi. Ak sa však výsledky nezačnú dostavovať v priebehu niekoľkých týždňov, potom neváhajte a vyhľadajte vo svojom okolí odbornú psychologickú pomoc.