K prvému psovi sa Anton Gúth dostal pred rokmi viac-menej náhodou. Foxteriéra si kúpila kolegyňa jeho mamy. Mala ho len dva dni, za ktoré jej stihol obrátiť garsónku hore nohami. Povedala, že si ho buď ktosi vezme, alebo ho dá utratiť. No a keďže Gúthovci o psovi uvažovali, vzali si ho. A tak sa psíčkari bez skúseností dostali k jednému z najtemperamentnejších plemien.

"Každá prechádzka s Mikim vyplavovala adrenalín, lebo sa správal tak, ako uznal on. Napriek tomu, že bol maličký, dorážal na všetkých veľkých psov, neexistovalo pustiť ho z vodidla. Toho psa sme jednoducho nezvládali," priznáva známy ortopéd a rehabilitačný lekár, ale hneď dodáva, že Miki bol rodinný miláčik, ktorý spal na gauči a nikomu nevadili jeho chlpy na kobercoch a foteloch. Keď však ako štrnásťapolročný umrel, vybrali si pre zmenu jedno z najposlušnejších plemien, vlčiaka, a ubytovali ho v búde v záhrade. A odvtedy sú vlčiakom verní.

"Nechcem spochybňovať ostatných psov, lebo pre každého psíčkara je jeho ten najlepší, ale videl som to aj na cvičákoch, že vlčiak chápe neskutočne rýchlo. Iste, aj ostatné psy sa povely naučia, ale vlčiakovi na to stačí oveľa kratší čas."

Anton Gúth má už druhého vlčiaka a zaujímavé je, že hoci obaja pochádzali z Malinova, dokonca od rovnakej sučky, povahy mali rozdielne.

"Prvý bol poslušný, druhý je väčší individualista, ale zase je veľmi dôsledný vo vykonávaní povelov. No možno je to aj preto, že pri ňom som už mal s výcvikom psa viac skúseností."

Oba vlčiaky dostali rovnaké meno - Cobo, ako poctu Kurtovi Cobainovi.

"Syn bol jeho fanúšik, tak šteňa pomenoval Kurt. Ale volajte tak na psa. Vydržali sme to týždeň a prešli na Cobaina a z toho na Coba."

Prvý Cobo bohužiaľ uhynul už ako osemročný na epilepsiu: "Pravdepodobne mu dal ktosi po hlave, zistil som to podľa rozčesnutého čela. Krátko na to sa objavili prvé kŕče. Cvičiteľ mi radil hneď ho utratiť, ale odmietol som. Pôvodne som neurológ, tak som sa ho pokúšal liečiť. Bohužiaľ, nič nezaberalo a do roka zomrel."

K päťdesiatke dostal Anton Gúth druhého Coba.

"Nepoviem radšej, koľko má dnes, len, že je v najlepšom veku. Ale keďže aj ja som už po tej päťdesiatke, využívam ho na to, čo som donedávna len radil mojim pacientom - na dog terapiu."

Anton Gúth je milovník histórie, takže princíp vysvetľuje na kromaňoncoch.

"Rovnako ako našim predkom, aj nám sa vyplavujú hormóny, ktoré potrebujeme k útoku. Oni ich však realizovali na lov mamuta. My sme tiež vďaka drnčaniu budíka, tlačenici v električke či nepríjemnostiam v práci naladení sympatiko-tonicky, teda, že by sme mali zaútočiť, ale nezrealizujeme to. Až večer, keď zaútočíme na chladničku. Rovnako nám však môže poslúžiť pes. Američania na to majú aj termín, liečba psom - dog therapy. Radím ju najmä pacientom s cievnymi problémami. Väčšina mi odpovie, veď mám doma stacionárny bicykel. Lenže ten sa dá zakryť igelitom. Pes nie. Môj Cobo začne každé ráno o šiestej kňučať a keby som s ním nešiel von, vytiahne ma aj za ruku. Takže každý deň ráno špacírujem dvadsať minút rezkým krokom, čo je prevencia proti poškodeniu ciev, infarktu. A ešte mu aj porozprávam, čo zase bolo v práci a on na rozdiel od ostatných sa z toho ešte aj teší, lebo inak to už nikoho iného nezaujíma."

Autor: bd