Odchod spred Národného divadla bol o druhej popoludní. Tanečníkov spoznáte aj v civile. Baletky nemusia mať ani biele sukničky a špičky na nohách, aby ste ich podľa vzpriamenej chôdze identifikovali aj v džínsoch na ulici. Inak vyzerajú normálne. Ošúchané klišé, že baletný tanečník je homosexuál v celotrikote, tiež neplatí. V autobuse sedel sólista vedľa zboristky a až príliš nápadne sa k nej túlil. Ich šéf mi prezradil, že spolu chodia. Na miestach za šoférom štvorica tanečníkov zas mastila karty. Čakala som, že možno budú listovať partitúry, alebo prišívať gombíky na kostýmy, na to však majú iných ľudí. Po vyčerpávajúcom kartovom súboji sa tanečníci pustili do jedenia. Nie, kalkulačky na rátanie kalórií nevytiahli. Pochutnali si na šunkovom chlebe, niekto vzadu šuchotal keksíkmi, niektorí jedli čokoládu. Moje zaužívané predstavy o baleťákoch sa rúcali.
Vo Viedni autobus zastavil pred historickými budovami s názvom Museum Quartier. Slovenský balet sa tam v ten večer predstavil v najväčšej hale z bývalých cisárskych koniarní. Keď tanečníci prekročili prah zadného vchodu, boli tam už naukladané rekvizity a pripravená scéna. V šatniach mal každý prichystaný svoj kostým.
Na skúške tanečníci dotiahli posledné pohybové nedostatky pod vedením svojho baletného majstra Rafaela Avnikjana. Armén s ruským prízvukom chrlil zo seba francúzske baletné názvoslovie, do toho po slovensky inštrukcie a pre členov zboru zo zahraničia to isté opakoval v angličtine. "Arabesque, nóga da treťej pazície, exactly right!"
Čoskoro na to sa tisícsto divákov v hľadisku ponorilo do tmy a sálou zazneli prvé tóny Čajkovského.
Počas predstavenia sa v zákulisí mihali bohato zdobené kostýmy, kde-tu spadlo pierko zo sukne, zvukovú kulisu dotváralo klopkanie baletných špičiek. Začula som aj výčitku tanečnice smerom k Jurajovi Vasilenkovi v úlohe Rotbarta: "Počuj Ďuro, keby si zomrel v prvom dejstve, máme o hodinu menej roboty."
Ďurov Rotbard však zomrel vtedy, keď mal, takže potlesk nasledoval až po záverečnom dejstve. Niekoľkokrát vytiahnutá opona tanečníkov potešila a poslušne sa chodili ukláňať.
Keď padla posledná opona, asistentky pomáhali baletkám s rozopínaním kostýmov, tanečníci sa ponáhľali do spŕch, rekvizity putovali do nákladných áut. O pár minút bol zraz pred autobusom. Ručička na hodinách sa blížila k polnoci, keď medzi sedadlami premávala vysmiata hlavná hviezda večera, predstaviteľka Odetty a Odílie - Cosmina Maria Zaharia Sobota. V ruke mala ľadový čaj a fľašu s borovičkou. Prijímala gratulácie a s úsmevom ponúkala niečo na zohriatie. "My niečo oslavujeme?" zaznelo zozadu. "Áno, mám predsa po predstavení," tešila sa Cosmina.
Autor: zk
