Čo sa týka násilia páchaného na ženách, k najohrozenejším patria rómske ženy. Diskriminované sú viacnásobne. Na základe pohlavia a rodu, ako príslušníčky diskriminovanej a stereotypne vnímanej menšiny a tiež z hľadiska vlastnej kultúry. Aj ony však chcú svoje práva. Svedčí o tom napríklad séria pohľadníc, kde kreatívne a vtipnou formou ilustrovali právo na vzdelanie, na slobodný výber partnera, na materstvo, život bez násilia...
Bratislavskú výstavu Umlčané svedkyne zorganizoval spoločne s Fenestrou Slovensko-český ženský fond. Jeho riaditeľka pre Slovensko - Viera Klementová - bola vtedy trochu sklamaná z nezáujmu novinárov. Berie to vraj však z tej lepšej stránky, ako nepriamy dôkaz, že téma násilia už nie je na Slovensku tabu. O prečinoch proti ľudskosti, nenormálnemu správaniu a zverskosti páchanej na ženách sa dnes píše pomerne často, takže hoci výstava pripomínala otriasajúce príbehy, novinári to nebrali ako sólo kapra.
"Vlastne na tom vidieť obrovský skok, ktorý naša spoločnosť urobila od roku 2001, keď sedem mimovládnych organizácií rozbehlo mediálnu kampaň Piata žena, aby ukázali, že týranie žien je vážny problém aj na Slovensku."
Dovtedy sme sa totiž tvárili, že nás sa to netýka, násilie sa považovalo za čosi typické iba pre rodiny nejakým spôsobom narušené. Buď sú to alkoholici, alebo ľudia z nižších sociálnych pomerov.
"Je to však nezmysel, všetky formy týrania sa objavujú aj v skvele situovaných rodinách, ba dokonca niekedy sú o to rafinovanejšie, v o čo vyšších a vzdelanejších kruhoch sa tí ľudia pohybujú."
Jedným budem ženu biti...
Prieskumy ukázali, že Slovensko nielenže nie je výnimkou, ale naopak, násilie sa tu toleruje dokonca viac než v iných krajinách a týraná nie je každá piata, ale každá štvrtá žena.
"Považovalo sa to za bežnú súčasť mužsko-ženských vzťahov, nakoniec, dá sa to vystopovať aj v ľudových piesňach, prísloviach. Napríklad pesnička dal som si ja vyhotoviť tri dubové kyje. Jedným budem ženu biti a tým druhým deti, deti, deti, deti..., prípadne príslovie - ženu biť, ako pole poorať."
Podľa Viery Klementovej bola kampaň Piata žena historickým úspechom, lebo otvorila cestu k serióznym debatám o ženských právach. Odvtedy sa robili viaceré podobné kampane a hoci už nevzbudili takú senzáciu, postupne sa povedomie menilo a ľudia viac-menej akceptovali, že fyzické násilie páchané na ženách existuje aj tu a že žiadnej žene sa nemá ubližovať. Teraz však treba debatu rozvíjať ďalej - že násilie nie je len fyzické, ale aj psychické, prípadne kombinované. A že každý, kto nesvedčí v prospech obete, tiež určitým spôsobom pomáha násiliu a jeho pokračovaniu.
"Keď sme do Auparku priniesli figuríny, ľudia boli šokovaní nielen príbehmi, no zdalo sa im neuveriteľné, že hoci išlo o dlhoročné násilie, nikto z okolia nezasiahol."
Svedectvá mŕtvych svedkýň majú podľa nej stále veľký význam, ale je pomaly čas urobiť ďalší krok - aby o týraní začali verejne hovoriť živí ľudia. Napríklad osobnosti verejného života, politici, celebrity, ktoré sa s ním stretli na vlastnej koži či v okolí.
Tie, čo prežili
V Prahe vystavovali Umlčané svedkyne s požiadavkou, aby českí politici zlepšili legislatívu. Podľa Viery Klementovej sa, paradoxne, na Slovensku na legislatívu sťažovať nemôžeme, je vraj najlepšia z postkomunistických krajín.
"Práve vďaka Piatej žene sa s ňou podarilo pohnúť fantastickým spôsobom, problémom však zostáva jej uplatňovanie. Štát na seba neprebral zodpovednosť, ktorá mu v tejto oblasti prislúcha, stále nie je normou, že politici v rozpočte vyčlenia peniaze na veci súvisiace s obhajovaním práv žien. Štátna správa a samosprávy často vyjadria podporu iba verbálne, no iba výnimočne podporia ženské iniciatívy a krízové centrá aj finančne. Tie pritom pracujú často za veľkých osobných a finančných obetí ľudí z neziskového sektora."
Problémom je aj spochybňovanie dôveryhodnosti výpovedí týraných žien. Verejnosť ich často vníma s predsudkami, dáva im za vinu, že sa ocitli v takej situácii, prípadne sa čuduje, prečo z násilného vzťahu neodišli. Ženy však väčšinou nemajú dostatočné prostriedky a podporu, aby mohli odísť.
Predsudky dokonca cítiť aj na súdoch. Práve preto ženský fond udelil grant na sledovanie súdnych procesov, týkajúcich sa násilia na ženách. Monitoruje sa, ako predsudky a stereotypné vnímanie ovplyvňujú ich priebeh.
"Mimochodom, termín obete nie je najšťastnejší. V angličtine sa používa výraz, ktorý problém týraných žien vystihuje lepšie - survivors, teda tie, ktoré prežili."
