ktovať, lebo zákon nik neoklamal a ani neoklame. Všetci ho rešpektujú - matka vlčica ho svojou bdelosťou mlčky prenáša na svojich potomkov. Slabší a nepozorní hynú - platia daň nevyhnutnosti. Biely tesák aj pre svoje nezvyčajné sfarbenie dostal šancu prežiť. Ba ešte viac, dostáva sa do spoločenstva bohov - ľudí. Tam sa však zákony, ktoré poznal od narodenia, nemilosrdne menia - inštinkty mu veľmi ťažko pomáhajú zorientovať sa. Nechápe, prečo má zabíjať len pre zabíjanie, ale palica a hlad vykonajú svoje.
Jeden z najúspešnejších spisovateľov dobrodružných románov Američan Jack London píše príbeh z pohľadu zvieraťa - ako sa jemu javí svet ľudí. Môže si to dovoliť, lebo zvieratá, psy-polovlky, pozná veľmi dobre. Na Aljaške znamenajú prežitie a cestu k bohatstvu. Kto ich nerešpektuje končí na smetisku, alebo ešte horšie - ako zmrznutá mŕtvola, ktorú nestihli zvieratá roztrhať.
| „Čas ubiehal a záľuba sa menila v lásku stále rýchlejšie. Už i Biely tesák sám si ju začal uvedomovať, i keď nevedel, že je to láska. Prejavovala sa ako nejaká prázdnota v jeho bytosti - hladná, bolestivá a dychtivá prázdnota, ktorá priam volala po naplnení. Bol to nepokoj a bolesť, ktorá sa menila prítomnosťou nového boha. Láska sa v tej chvíli menila v radosť, divoké a prenikavé vzrušenie sa menilo v uspokojenie. Keď sa jeho boh vzdialil, nepokoj a bolesť sa vracali - prázdnota v ňom opäť narastala, ťažila ho svojou pustotou a hlad ustavične hlodal a hlodal." |
Spisovateľ vlastne všetko, čo opisuje vo svojich knihách, zažil. Krotil zvieratá, videl psie zápasy na život a na smrť, úspech zlatokopov, ich beznádej, keď rozflákali všetko, čo krvopotne získali, podrazy pri obsadzovaní pôdy. Trpké návraty do civilizácie, ale aj neskutočné úspechy tých nemilosrdných a najtvrdších. Patril medzi nich, bol to on - deväťdesiat kilogramov živej hmotnosti, bez gramu tuku, samý sval a šľachy - ktorý si odskúšal čaro Aljašky - jej zákernosti, ale najmä zákernosti ľudí, ktorí na rozdiel od zvierat zabíjajú pre opojenie z víťazstva, pre prospech, pre vidinu neskutočného bohatstva. Líšia sa od polovlkov, ktorých nútia zmeniť pravidlá prežitia - nerešpektujú žiadne pravidlá.
Aj Buck vo Volaní divočiny nemôže robiť nič iné, iba hľadať správne miesto na prežitie. Miesto, kde vône a zvuky ešte človek nepokazil. Dáva tým odpoveď všetkým, ktorí stratili rešpekt pred prírodou a životom v nej.
London zažil obrovský úspech ako spisovateľ už počas života. Spôsobila ho autenticita všetkých kníh, ktoré napísal - a to najmä o Aljaške. Ako chlapec, ktorý nepoznal rodinnú pohodu, vedel, že v živote si musí pomôcť len a len sám. Napriek tomu sa pohrával so socialistickými teóriami, dokonca s marxizmom. Ospravedlňuje ho, že bol samouk, a na vlastnej koži zažil biedu.
Po svojom literárnom úspechu od roku 1913 sa správal ako typický individualista. Tvrdú drinu vystriedali veľký ranč, vlastná jachta, more alkoholu a morfium. Pravdepodobne ako väčšina ľavicových intelektuálov chcel socializmus len pre tých druhých - on by bol výnimka. Nikto nepopiera, že si bohatstvo a slávu zaslúžil, práve naopak, málokto ho tak ako on získa vlastným talentom a neskutočnou drinou. London sa napokon predávkoval drogou a z bezvedomia sa už neprebral. Umrel v roku 1916.
Patrí medzi najvydávanejších autorov všetkých čias, najmä jeho knihy pre deti, vlastne pre milovníkov dobrodružstiev, sa na kníhkupeckých pultoch objavujú znova a znova. Vlastná skúsenosť autora s divočinou, so svetom zvierat a zlatokopov, nemá časové ohraničenie a láka stále.
Autor: ds
