Viete, ako dopadlo úplne prvé slovenské olympijské vystúpenie v samostatnej ére? Šuňavská lyžiarka Alžbeta Havrančíková v úvodnej súťaži zimných Hier 1994 v nórskom Lillehammeri dobehla ôsma. A viete, ako to komentovala? Nie som spokojná!

"Jej umiestnenie doceníme až s odstupom času," hneď avizoval lyžiarsky šéf Július Dubovský.

Neskôr ho niektorí prekliali, lebo za jeho vedenia prišiel zväz exekúciami takmer o všetko, čo mal, ale pred 12 rokmi trafil do čierneho.

Lyžovanie dodnes pod piatimi kruhmi nedosiahlo lepšie výsledky, ako bolo lillehammerské individuálne ôsme miesto Havrančíkovej a siedme ženskej bežeckej štafety.

Z ostatných zimných športov skončil vyššie iba štyrikrát biatlon a raz hokej. Slovensku sa stále o zimnej medaile iba sníva. Ak to po Turíne 2004 prestane platiť, pôjde o malý zázrak.

Hokej nedohral rolu čierneho koňa

Na nórskom severe zachádzalo za prsty. Lillehammerská olympiáda vošla do histórie ako najstudenšia v celej histórii. Zrána bývalo bezmála mínus tridsať.

Slovákov hrial pocit historickosti premiéry. Aj rozdúchaná hokejová pahreba. Krv im rozbúrila krivda. Po rozdelení Československa poslala svetová federácia reprezentáciu ich národného športu bojovať s trpaslíkmi - nástupnícke práva zdedilo Česko. Zbuntošili pol sveta. Vďaka diplomacii, ale najmä schopnostiam a nadšeniu tímu, ktorému z lavičky velil Július Šupler a na ľade Peter Šťastný, sa Slovensko predsa prebojovalo tam, kam výkonnostne patrilo, na olympiádu. A na nej sa sľubne vžívalo do úlohy čierneho koňa. Remizovalo so Švédmi, zdolalo Kanaďanov a vyhralo základnú skupinu...

Napokon sa však všetko skončilo inak, ako sa sprvoti črtalo. Tím troch koruniek sa prvý raz v histórii stal olympijským šampiónom a tím javorových listov získal striebro. Slovensko v predĺžení štvrtťfinálovej drámy prehralo s Ruskom 2:3 a skončilo šieste.

Sklamanie? Omyl. Úspech, aký sme odvtedy nezažili. Ani o štyri roky v Nagane na prvom vskutku openturnaji, ani o ďalšie štyri v Salt Lake City sa slovenskí hokejisti do štvrťfinále nedostali.

Treba priznať, že čiastočne aj v dôsledku vtedajších diskriminačných regulí. Ale nielen pre ne.

Nás olympiády vždy schladia. Až na nich zistíme, že pred nimi sme mali veľké oči.

Na biatlon je spoľahnutie

Najbližšie k medaile mal slovenský šport v biatlone. Načahoval sa po nej na všetkých troch Hrách.

Najskôr v Lillehammeri 1994. Martine Jašicovej, ktorá polovicu pätnásťkilometrovej trate bežala na medailovej pozícii, nesadla posledná strela.

Potom v Nagane 1998. Soňa Mihoková sa tú zimu vo Svetovom pohári ani raz nedostala do dvadsiatky. Na olympiáde však skončila dvakrát štvrtá. Najskôr v individuálnom "šprinte" na 7,5 km so stratou na bronz necelých desať sekúnd a následne v štafete.

V rýchlostných pretekoch sa do desiatky vklínila aj Martina Schwarzbacherová (7.) a Anna Murínová (9.), takže na slovenské kvarteto sa zrazu upli všetky naše nádeje. "Polčas", najmä vďaka Jašicovej ráznemu nástupu, bežalo slovenské kvarteto dokonca na prvom mieste, no napokon skončilo s odstupom štvrté.

Nikto ďalší z výpravy sa mu ani nepriblížil. Rovnako ako o štyri roky v Salt Lake City.

Z desiatich slovenských bodov na troch olympiádach sa o deväť pričinili biatlonistky. O posledné dva ich štafeta, ktorá pred štyrmi rokmi skončila piata.

Jej jednotkou bola Martina Jašicová. Oravka s tvrdým koreňom. V Turíne pobeží už na štvrtej olympiáde. Ibaže zasa pod iným priezviskom. V Lillehammeri sa predstavovala Jašicová, v Nagane Schwarzbacherová a v Salt Lake City zasa dievčenským menom (hoci už bola druhý raz vydatá). Budúci týždeň v Turíne nastúpi ako Halinárová. Už ako mamička.

Prvý a zároveň asi aj posledný raz. Mihoková prekročila tridsiatku už pred minulou olympiádou, Halinárová a Murínová rok po nej. Rozlúčka silnej generácie skôr či neskôr zaklope na dvere. Kto ju vystrieda?

Pri vyhasnutej pahrebe

Na poddimenzovanosť zimných športov vo vrcholových strediskách aj celkove v ich podpore už po Salt Lake City upozorňoval riaditeľ jedného z nich Marián Kukumberg, dnes aj šéf Konfederácie športových zväzov.

Medzičasom sa situácia ešte zhoršila. Okrem iného aj tým, že národný zväz medailovo i popularitou vo svete hlavného zimného športu (lyžovania) štát po finančnej kontrole na dva roky prakticky paralyzoval. Navyše exekúciou donútil najväčšie športové združenie predať lyžiarsky areál s hotelom na Štrbskom Plese. Hnutie však ani to nevyburcovalo k zjednoteniu postojov.

"Stav v zimných športoch je alarmujúci," konštatoval na poslednom snemovaní Slovenského olympijského výboru jeho šéf František Chmelár.

"Nemáme združenára. Stratil sa aj ten jediný. Po ôsmich rokoch túlania po svete sa vybral do Španielska oberať pomaranče. Jediný skokan nemá doma kde trénovať - nemá nič okrem trénera a trošky peňazí," vyratúval. "Aktívnych bežcov je tak málo, že pomaly nemôžeme usporiadať národné majstrovstvá. Zjazdové lyžovanie sa dvíha z popola. Ale vďaka čomu? Podpore rodičov, nie spoločnosti. Nemáme vlastného krasokorčuliara. Máme pár bobistov, tak akurát do jedného štvorbobu. Spomeňte si, čo hrozilo sánkovaniu, keď skončil Slávik a ťažko havaroval Mick s Marxom. Ani hokej sa nemôže tváriť hrdinsky, lebo nebyť hráčov z NHL nie je vo svetovej špičke..."

Vykresľovanie slovenskej zimnej biedy zakončil obrazne: "Chceli by sme sedieť pri ohníčku, ale ohníčka niet. Zhasla pahreba. Máme dve možnosti. Dúchať do nej a veriť, že sa ešte nejaké polienko vznieti, alebo kupovať polienka od susedov."

Napriek tomu - podľa Chmelára, však práve preto - odchádza na ďalšiu zimnú olympiádu do Turína počtom rekordná slovenská výprava. Aj s mladými, ktorí na ňu ešte výkonnostne nedorástli.

Po gólostroji Slovákov v zápasoch posledného predolympijského víkendu v hokejovej NHL sa doma akiste zasa zdvihne eufória.

Olympijský šéf však ostáva na zemi a tvrdí, že "vytýčiť si za cieľ medailu by bola trúfalosť". Má pravdu. Dúfania a zúfania už bolo dosť. Čo tu ešte nebolo, je systémové riešenie problémov slovenského športu, zimného obzvlášť.

Tri slovenské olympiády

Lillehammer 1994

Dve šieste miesta: biatlonistky Martiny Jašicovej na 15 km a hokejistov.

Nagano 1998

Dve štvrté miesta: biatlonistky Soni Mihokovej na 15 km a štafety biatlonistiek 4 x 7,5 km.

Salt Lake City 2002

Jedno piate miesto: štafeta biatlonistiek 4 x 7,5 km.

Slováci na ZOH

(Pozn. V prípade ZOH 2006 ide o predbežné čísla. V hokejovej nominácii sú okrem 23 hráčov aj náhradníci a je možné, že do súťaží nezasiahnu ani všetci bobisti, prípadne biatlonisti či biatlonistky. Podobne ako biatloniskta Pavkovčeková v Nagane 1998 či bobista Hýreš v Salt Lake City 2002, ktorí nie sú zahrnutí v štatistike. To isté sa týka siedmich hokejistov na ZOH 1998, ktorí nehrali, lebo Slovensko sa neprebojovalo do záverečnej časti turnaja. Snoubordisti sú zahrnutí v lyžovaní.)

Lillehammer 1994

Účasť: 1737 športovcov (522 žien) zo 67 krajín

Športy: 7

Disciplíny: 61

Najúspešnejšia krajina: Rusko

11 - 8 - 4

Najúspešnejšia jednotlivkyňa: Ľubov Jegorovová (ruská bežyňa na lyžiach) 3 zlaté plus strieborná

Diváci: 1,2 milióna

Otvorenie: kráľ Harald V.

Sľub: Vegard Ulvang (bežec na lyžiach)

Oheň: korunný princ Haakon

Perličky z análovÁ Oheň nedobehol, ale doletel: z mostíka s horiacou fakľou zoskočil náhradník Stein Gruber (Ole Gunnar Fidjestoel po páde na prvej generálke dva dni pred ceremoniálom skončil v nemocnici), ale na konci unikátneho zapaľovania bol korunný princ Haakon. Oheň nezažali v Olympii, ale v Morgedale, rodisku Sondreho Nordheima, pioniera modernej éry lyžovania.

Unikátny hetrik Bonnie Blairovej: Americká rýchlokorčuliarka na štvrtej olympiáde vyhrala tretí raz po sebe na 500 m a druhý raz dosiahla zlaté double (500 a 1000 m). Bronz na 1500 m jej unikol o tri stotinky.

Trikrát zlato, trikrát svetový rekord: fenomenálnu sériu dosiahol nórsky rýchlokorčuliar Johann Olav Koss (postupne vyhral 5000, 1500 a 10 000 m).

Debakel krasokorčuliarskych profíkov: návraty hviezd na olympijský ľad po profesionálnej kariére nevyšli - Petrenko skončil štvrtý, Browning piaty, Boitano šiesty, Wittová siedma. Zlato získala iba športová dvojica Gordejevová s Griňkovom a bronz ešte legendárni tanečníci Torvillová a Dean.

Na Balkáne vojna, v bobe mier: počas občianskej vojny sadli do jedného štvorsedadlového bobu a vo farbách Bosny a Hercegoviny súťažili dvaja bosnianski moslimovia a po jednom Chorvátovi a Srbovi.

Olympijský šéf si odskočil do Sarajeva: Juan Antonio Samaranch pri príležitosti 10. výročia ZOH 1994 odovzdal Sarajevčanom zásoby liekov a potravín - tí mu venovali ručne pletený sveter s aplikáciou krvácajúcich olympijských kruhov.

Nórsky stupeň víťazov: po troch desaťročiach získali celú sadu medailí zjazdári jednej krajiny kombináciu vyhral Kjus pred Aamodtom a Nilsenom.

Hviezda XVII. ZOH: Ľubov Jegorovová (Rusko)

Vďaka zmene cyklu zimných olympiád ruskej bežkyni stačili dva roky na to, aby prevzala post historickej ženskej jednotky bielych olympiád, ktorý celé tri desaťročia patril jej krajanke, rýchlokorčuliarke Lidiji Skoblikovovej. K albertvillským trom zlatým a dvom strieborným pridala v Lillehammeri ďalšie tri zlaté (vyhrala 5 km klasicky, bežeckú kombináciu a bola aj členkou víťaznej štafety 4 x 5 km) a navyše jednu striebornú (15 km voľne). Iba po záverečnej tridsiatke nestála na stupňoch: skončila piata. Málovravná, dovnútra uzatvorená rodáčka z uralského Tomska prežívala slávne obdobie. Bola najúspešnejšou účastníčkou dvoch olympiád a ako tridsiatnička túžila to dosiahnuť aj do tretice. Ibaže jej gloriola sa vyváľala v prachu: rok pred naganskými Hrami ju na svetovom šampionáte 1997 v Trondheime nachytali na dopingu.