Vychudnutý ruský vojačik so šikmými očami strážil "sklad" materiálu v lese neďaleko Sliača. Bol to iba ostnatým drôtom ledabolo ohraničený priestor bez kolíkov. Preto tie úvodzovky. Kolíky nahrádzali vymierajúce buky, lebo tam bolo všetko možné, čo "vterkinovci" dočasne nepotrebovali: Sudy a kanistre s vytekajúcimi chemikáliami neznámeho zloženia, rôzne pokrivené zvyšky kovového materiálu, kryty kabín z lietadiel a podobne. Ale boli tam aj dva baly novučičkého drôteného pletiva, ktoré by sa boli sakramentsky zišli na oplotenie mojej záhrady. Kúpil som si ju na pôžičku z ROH. S kamarátom policajtom sme rozmýšľali, ako ich získať. V každom socialistickom štáte predsa platilo heslo "Kto nekradne, okráda svoju rodinu". Na základe toho sa snáď dohodneme.
V ten podvečer mal vojačik samopal zapichnutý hlavňou (!) do zeme a driemal opretý práve o inkriminované baly s pletivom.
"Zdravstvuj" (bol som učiteľ ruštiny).
"V čom delo?" prebral sa vojačik.
Dvoje "bétečiek" za drôty
Po krátkom rozhovore sme pochopili, že v sklade už bolo množstvo zaujímavého materiálu a on bol poverený v skutočnosti nie jeho strážením, ale recyklovaním. Cenu si určoval sám a mal aj svoje špeciálne pravidlá. Spočívali v tom, že k vybranému tovaru si záujemcovia museli zobrať aj niečo totálne nepotrebné. Nám teda prišil dve asi trojmetrové hrdzavé železné rúry, z ktorých kvapkalo zapáchajúce svinstvo. Cena nebola vysoká: dvoje "bétečiek". A to nás ešte za dobrý kšeft ponúkol smradľavou sušenou rybou, ktorú vytiahol z hlbokých útrob tašky, kde mala byť pôvodne maska...
Z lesa vychádzal zaujímavý sprievod: Vpredu policajná lada a za ňou poľská fiatka šesťstovka. Na jej streche priviazané dva obrovské baly pletiva. Obe dvere otvorené dokorán a cez sedadlá po šírke prestrčené špinavé rúry. Ja som si cez ne prehodil "Komsomolskuju pravdu" a učupil som sa na zvyšok sedadla. Presahovali sme stred vozovky, ale kamarát policajt tvrdil, že to nevadí a zapol modrý maják. Na ceste pred Zvolenom sa pred nás dostal starý Húska s jediným konským záprahom v meste.
Poznajú ho iste vtedajší školáci, lebo hrával vždy na deň svätého Mikuláša Deda mráza pre mestský dom pionierov. Pomaličky sa za nami začali zhromažďovať autá. Ani veľmi netrúbili, lebo mali zábavu z tohto krásneho sprievodu. Ešte správnu hudbu, pomyslel som si, a paródia na záverečnú scénu z "Petra a vlka" ako vyšitá...
Neďaleko bola križovatka, ktorá viedla k Zberným surovinám. Rýchle som zastal, vystrčil spod zadku špinavé rúry a hodil na kraj cesty. Tam si ich známy ujo, čo chodí celý deň po meste s hrkotajúcim vozíkom isto nájde a speňaží.
Našťastie Húska býval na začiatku mesta, hneď za mostom a tak čoskoro odbočil. Zostali sme s kamarátom policajtom odkázaní na seba. Pridali sme. Ale aj tak nás videla (a spoznala) kopa ľudí. Na dôvažok, na križovatke pod zámkom, pravdaže, prísne bliklo červené svetlo. Kamarát policajt to stihol. Ja som ale musel skočiť na brzdu, lebo od stanice sa rútil autobus MHD, ktorý práve mieril na sídlisko, kde som býval. Fiatka bleskove zastala. Cítil som však, že baly na mojej streche pokračujú v smere, kam ich hnali fyzikálne zákony.
Zadné kolesá nadleteli a nahnité motúziky bez problémov poodlietali. V nasledujúcom momente ležali baly pletiva pekne zrovnané nehybne pred mojím autom na asfalte. Nárazníkom sa ich zľahka dotkol škrípajúci autobus. Ticho. Ale iba na moment. V autobuse sa rozhostila pohoda, skoro všetci ma poznali. Vtom sa spoza križovatky dorútil kamarát policajt s blikajúcim modrým majákom, ktorý všetko z druhej strany pozoroval:
"Súdruh vodič! Vaše doklady a doklady o zakúpení materiálu, ktorý veziete," dusil smiech. Ľudia medzitým vyšli z autobusu. Svorne odpratali pletivo na kraj cesty.
"Nebojte sa, súdruh učiteľ, veď sa predsa nič nestalo," a zlostne pozerali na kamaráta policajta, ktorý medzitým uzavrel križovatku. V strede stála bizarná fiatka s roztvorenými dverami ako lietadielko zo Saint-Exupéryho kresbičiek.
Medvedie tlapky
Na prebratie celého príbehu sme sa zišli večer v byte okresného náčelníka, ktorý sa o incidente, prirodzene, dozvedel. Učil som mu syna, tak bol tiež kamarát. Posedenie prebiehalo v priateľskom ovzduší, vypili sa dva-tri gruziňáky. Situácia na križovatke sa prebrala len okrajovo. Všetko v pohode. Náčelník sa nám pri odchode pochválil svojím vyznamenaním, ktoré dostal priamo z rúk súdruha Husáka: plaketou na ktorej bola polovička hlavy Klementa Gottwalda. Moja žena ju zobrala do rúk, obrátila na druhú, dutú stranu a poznamenala: "Dali by sa v nej robiť medvedie tlapky". Náčelník zmeravel a inštinktívne siahol po mieste, kde máva zbraň. Chvalabohu, bol v župane. Že to myslel vážne, sme pochopili až vo výťahu, v ktorom sme sa v zlomku sekundy ocitli. Bola to strašná urážka! V duchu som si to zovšeobecnil: Čo tam po dopravných nehodách, alebo rozkrádaní, keď ide o česť súdruhov... Z dvoch-troch gruziňákov sa nám motala hlava. Bola však noc a áut bolo málo. A kamarát policajt išiel pred nami s blikajúcim modrým majákom.
Autor: Vojtech Czobor, 62 rokov, Ubstadt-Weiher
