Dokumentarista Marko Škop: Cesta z východu na západ: slovenské iné svety

Na východe Slovenska prežil Marko Škop osemnásť rokov. Potom prišiel študovať do Bratislavy, najprv žurnalistiku a potom réžiu dokumentárneho filmu na VŠMU. Rýchlo sa včlenil medzi výbornú a mimoriadne tvorivú novú generáciu slovenských dokumentaristov. D

nes je hotový jeho celovečerný debut. Marko Škop mal roky jasno, aká bude jeho téma. Vrátil sa tam, odkiaľ pochádza. Oslovil šiestich ľudí, ktorí reprezentujú všetky stránky šarišského regiónu - etnológa a ochrancu ľudových tradícií, rusínskeho karikaturistu, rómskeho speváka a policajta, zástupkyňu židovskej obce, otca mladej rodiny a jedného ambiciózneho mladíka. Spolu odkrývajú, aký je dnešný východ a čo sa stalo so Šarišom. Aké to je, keď naráža moderná kultúra na tradičnú, globál na lokál. Film nazval Iné svety - Made in Šariš. V polovici februára sa objaví v kinách. Miestami je vážny, miestami smutný a absurdný, a len málokedy sa vzdáva humoru a jemného úsmevu. Rovnako nerád sa ho vzdáva aj Marko Škop pri svojom uvažovaní a rozprávaní.

SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

SkryťVypnúť reklamu

Aký bol váš príchod na západ? Pamätáte sa na svoj prvý dojem?
Hm, to bolo pred trinástimi rokmi, keď som prišiel na prijímačky. Možno to bude znieť ako z hlúpeho filmu, ale dobre: pamätám sa na ženy v minisukniach. Minisukne sa nosili aj u nás, v Prešove, ale tu v Bratislave si k nim ženy dávali vysoké čižmy a bolo ich tak oblečených veľmi veľa. Viem, že som si vtedy povedal: ‚Bože, kde to som?' Mal som trochu času medzi skúškami, a tak som zašiel do obchodného domu Dunaj. Tam mali takú kockovanú košeľu, akú som chcel, a v Prešove ju nemali. Prespal som načierno u bratranca v internáte a na druhý deň, cestou domov, som ju už mal oblečenú.

Dalo by sa povedať, kde sa začína východ?
Kameraman Ján Meliš hovorí: ‚Vyjdeš z Esso pumpy v Poprade aako by si prešiel pomyselnou hranicou.'

SkryťVypnúť reklamu

Súhlasíte s ním?
On žil celý život v Bratislave, pre neho je to tak. Ja mám pocit, že keď prídem do Prešova, nájdem jeden svet, a keď do Svidníka alebo Medzilaboriec, nájdem zas svet iný.

Na akej ulici ste bývali v Prešove?
Matice slovenskej. A futbal sme chodievali hrať "na druhú stranu". Lebo medzi panelákmi sa hrať nedá.
Veľa ulíc v našich mestách evokuje príslušnosť k Slovensku alebo k našim vlastencom, ale ktovie, či to deťom, ktoré na nich vyrastajú, niečo hovorí.
Tu ide skôr o príslušnosť k teritóriu alebo k paneláku. Bývanie na spoločnej ulici môže byť dôležité pre pocit spolupatričnosti. My sme boli futbalový klub z Matice a oproti bol klub Clementisova. Tak sme boli rozdelení.

A čo ste si predstavovali, čo to je Matica slovenská?
Nad tým som sa vtedy vôbec nezamýšľal. Matica pre mňa bola najskôr taká nejaká skrutka, keď som majstroval s otcom.

SkryťVypnúť reklamu

Cítite teda príslušnosť k východniarom?
Samozrejme. Cítim sa byť Šarišanom.

Kedy ste si to začali uvedomovať?
Keď sme s Jurom Johanidesom nakrúcali film o Elovi Havettovi, scenárista Ľubor Dohnal nám povedal: Havetta zistil, čo pre neho znamenajú rodné Vozokany, až keď z nich vypadol. So mnou to bolo podobne. Charakter regiónu, to niečo, čo je tam pre mňa špeciálne a zvláštne, som si začal uvedomovať až vtedy, keď som získal nádych z iného, povedzme, väčšieho sveta. To, že som to potreboval zistiť, je podľa mňa veľmi ľudský, obyčajný pocit. A potom v istom momente, ešte počas štúdia na VŠMU, som si povedal, že ak by som mal niekedy robiť celovečerný debut, mal by byť o tom, čo hádam ešte stále dobre emocionálne poznám, o tom, čo mi je blízke a o čom by malo zmysel rozprávať okolitému svetu.

SkryťVypnúť reklamu

Do vášho filmu o Šariši ste si vybrali šesť postáv, všetky reprezentujú rozmanitosť regiónu. Ich tmeliacim prvkom je 84-ročný pán Ján Lazorík, etnografický zberateľ a typický predstaviteľ ľudovej tvorby. Ako vznikol nápad, že ich všetkých bude vítať na kopci Šarišského hradu?
Film sa volá Iné svety - hovorí o mnohých veciach a rozpráva viac individuálnych príbehov. Pár spoločných myšlienok, ktoré sa tiahnu ponad ním celým, by ho ešte pokope dobre neudržalo. Ani téma takzvanej globalizácie, ani napríklad smútok z toho, ako to teraz v regióne vyzerá. Potreboval som rámec, v ktorom by sa všetkých šesť postáv mohlo spolu stretnúť. Najprv som si myslel, že by som mohol imitovať televíznu debatu, veď televízia je dnes najjasnejším razičom globalizácie, ale potom som si spomenul, ako mi raz pán Lazorík čítal svoju esej o princípe stvorenstva v rozmanitosti. Svoje názory chcel vykričať na celý svet, ako prorok Izariáš. A keďže proroci chodievali na kopce, povedal som si, že to spoločné stretnutie bude na Šarišskom hrade. Je predsa symbolom regiónu.

SkryťVypnúť reklamu

Pán Lazorík na ňom svoju esej nakoniec neprečíta.
Písal o tom, čo podľa neho absolútne ničí tento svet a pomenúva to na dvadsiatich stranách. A keďže nám bolo jasné, že toľko textu sa do filmu nezmestí, nikto by to takto neodvysielal, že vlastne nakrúcame skôr pre archív, rozhodli sme sa použiť ukážku, ktorá reprezentuje extrém. Lazorík sa v nej rozhorčuje nad básňou, ktorú napísali školáčky z jeho dediny: ‚Je nás päť, máme vnadnú pleť, pijeme pepsi, chceme byť sexy.' Bohužiaľ, už sa tam nezmestilo interview ôsmačky so svojím spolužiakom: ‚Keď chceš nejakú dostať, dáš sa jej?' A on odpovedá: ‚Zatiaľ nie. Chcem sa najprv stretnúť s Pamelou Andersonovou a Claudiou Schifferovou.'

Kde také niečo našiel?
V školskom časopise. Zaujíma ho, ako on hovorí: ‚Aké básne píšu naše dietky.' Sú tam neuveriteľné veci. Absolútne chápem, že dnes už 85-ročného človeka, ktorý sa celý život venoval záchrane ľudovej tvorby, musí pri takom čítaní triafať šľak.

SkryťVypnúť reklamu

Vy ste najprv študovali žurnalistiku. Zrejme ste tiež začínali v školskom časopise. Písali ste podobné veci?
To je rana pod pás. Nie.

Čo prvé ste napísali?
Keď som mal šestnásť rokov, to bolo po revolúcii, skúšal som písať aforizmy do Roháča.

Aké napríklad?
Neviem, či si ešte spomeniem. Napríklad: ‚Mal toľko metálov, že sa ani v hrobe nemohol obrátiť.'

Zvykli ste s pánom Lazoríkom pozerať televíziu spolu?
Viackrát. Zapli sme, pozreli, čo beží. Komentoval to neopakovateľným spôsobom.

Pred zábermi s telenovelami a reality šou vyzeral veľmi bezmocne a krehko.
Všetko to sleduje, aby bol v obraze. Keď mi telefonuje, začne vypočítavať, čo v poslednom čase videl, čo sa kde stalo. Sleduje všetky médiá, zbiera články, má to v koncentrovanej podobe. My si často ani neuvedomuje, aké absurdity sa dejú. V poslednom liste mi zhrnul, aký bol televízny program na Nový rok. Na prvom programe šli Prci, prci, prcičky, kde, parafrázujem: ‚Mal chlap na pleciach nôžky jednej mladej, vrtel zadkom a do toho hovoril: Vždyť to dělá každej, aj pán pes na ulici.' Prepol na Dvojku, a tam zas ctihodný farár Sečka zo Spišskej Kapituly kázal o vrúcnom kráčaní cestou nášho spasiteľa Ježiša Krista."

SkryťVypnúť reklamu

Keď je na Šarišskom hrade, za tradičným opaskom má niečo strčené. Čo to je?
Tam mal práve výstrižky z novín, ukážky najväčších zverstiev. Napríklad článok o tom, že v Namíbii žije vták, ktorý prežíva orgazmus a vedľa neho reportáž o tragickej smrti nejakého dievčatka.

Rovnako výraznou postavou je aj predstaviteľ rómskej menšiny Ignác Červenák. Ako ste ho našli?
Rómov som trochu spoznal, už keď som robil absolventský film. Na Ignáca som dostal tip od etnológa - keď som ho prvýkrát stretol, zbadal som, že na bruchu má vytetovaného Ramba a na ramene Samanthu Fox. Niekoľko rokov bol v base a v čase, keď sme nakrúcali Iné svety, už robil v obci pomocného policajta. Popritom je rapovým spevákom. Túžil sa dostať na televíznu obrazovku a aj sa mu to podarilo. Markíza odvysielala jeho videoklip. Potom sa dostal do veľkých problémov preto, že udal úžerníkov a v rebríčku v osade klesol na úplné dno. Paradoxy. Tie vie nádherne okomentovať karikaturista Fedor Vico, rusínsky intelektuál s neuveriteľným, ironickým šarmom. On bol zasa od začiatku mojím favoritom za Rusínov a rusínsku obrodu.Vážnejšími scénami sú vaše stretnutia s mladou rodinou. Je veľmi dojemné, keď sa otca, ktorý pracuje v obchode s kobercami pýtate, aký koberec by si vybral pre seba.

SkryťVypnúť reklamu

Sociologička Zuza Kusá povedala, že je to jej najobľúbenejšia postava. Vystihuje bežné problémy, ktorými sa zaoberá veľmi veľa ľudí. Ľahko sa s ním identifikuje.
Možno však ľuďom bude viac ľúto jeho ženy, ktorá sa doma stará o dieťa. Kedysi obaja tancovali vo folklórnom súbore, teraz tam chodí iba on. Ona je do polnoci sama doma.
Veď mu to v tom filme aj natrie.

Ale len tak rezignovane.
Koľko ľudí, čo má rodinu a deti, takto žije... Povedal by som, že 95 percent. Aj vPrešove, aj v Bratislave.

Vkaždom prípade veľa vecí vo vašom filme pôsobí aj optimisticky. Ktorú časť máte rád?
Jeden obraz z nakrúcania prevyšuje ostatné, aj keď neviem, či je optimistický - skôr veselý. Keď sedíme v krčme s karikaturistom Fedorom Vicom spolu s ďalším Rusínom. Ten hovorí, aký hrdý je, že je Rusín a potom začnú obaja spievať národné pesničky. Celé sa to totiž skončilo tak, že pri spievaní začal spolupracovať aj štáb, dali sme si tiež borovičku a pivo. Kamera sa už dávno zastavila a my sme v prázdnej krčme ešte hodinu spievali. Keď už vyratúvame postavy filmu, veľmi príjemné bolo nakrúcanie aj so Židovkou Katarínou Hrehorčákovou, je to vzácna, príjemná a kultivovaná žena.

SkryťVypnúť reklamu

Je židovská komunita na Šariši viditeľná?
To je práve tá tragédia. Pred vojnou mal Prešov 24 000 obyvateľov a každý štvrtý bol Žid. Dnes tu žije stotisíc ľudí a Židov len šesťdesiat. Je smutné, že taká obrovská a zaujímavá kultúra, ktorá bola samozrejmou súčasťou priestoru, vymizla.

Myslíte si, že Katarína Hrehorčáková sa cíti byť viac Židovkou alebo Šarišankou?
Viac je Židovka, ale cíti príslušnosť aj k regiónu. Škoda, že veľa pekných vecí z jej rozprávania sa do filmu nedostalo. S okolím žije integrovane, ľudia vedia, že dodržiava zvyky. Vidia, že v jej okne v piatok svieti sviečka, kým v iných oknách blikajú televízory. Vraví, že mala šťastie, len občas sa stretla s prejavmi xenofóbie. Na východnom Slovensku sú ľudia možno trochu tolerantnejší ako povedzme na strednom Slovensku a možno je to práve tým dlhodobo utváraným "malým Babylonom", mixom národností a náboženstiev.

SkryťVypnúť reklamu

Osobitnou kapitolou vášho filmu je aj výpoveď mladého gitaristu z prešovskej skupiny Nuda. Prečo ste si ho vybrali?
Mal som predstavu ukázať súčasného mladého, moderného človeka z lepšej rodiny. Takého, čo by žil v podstate to, čo žijú ľudia všade na svete, v takzvanej západnej kultúre, Chvíľu mi trvalo, kým som ho našiel. Keď sme začínali, mal sedemnásť, teraz má cez dvadsať a vieme, čo v živote mladého človeka znamenajú tri roky. Dnes už mnohé veci vníma inak. Aj vďaka zbernej metóde filmu sa teda niekedy vytvárali nové emócie a príbehy postáv.

A ten príbeh zaznamenal pohyb. Ukázalo sa, že aj čosi zdanlivo nehybné sa môže meniť.
Napríklad o Kysuciach a Orave sa hovorí, že sú zastrčenými časťami Slovenska. Tam sa veci menia pomalšie a má to aj svoje výhody. Aj Šariš zostal zastrčeným kútom Európy, jeho rôznorodosť sa tvorila inak ako v Paríži alebo v New Yorku - oveľa pomalšie a nie tak viditeľne. My však nehovoríme o Šariši ako o konzerve, kde je všetko rozmanité. V čase globalizácie by to nebola pravda. Už socializmus na ňom spravil veľkú zmenu.

SkryťVypnúť reklamu

Pri vašom filme môže prejsť človek rôznymi pocitmi - najprv sa usmieva, niečo mu pripadá úsmevne kuriózne, potom je smutný a potom pociťuje závan absurdity. Aký pocit je výsledný pre vás?
Chcel som robiť film, ktorý bude aj trochu vtipný - lebo život je vtipný, potom trochu smutný - lebo aj taký je život a aj trochu múdry, aby pri ňom človek zauvažoval. Popritom je to aj film absurdný. Svet je absurdný všade, a nielen na Šariši, kde sa to prejavuje takým svojským, čarovným spôsobom.

Ako sa dá ustrážiť, aby bolo cítiť toľko rôznych emócií?
Doteraz som nemal skúsenosť s celovečernou minutážou a musím povedať, že toto nakrúcanie bola škola, skúsenosť i peklo. Je veľmi ťažké, udržať pohyb myšlienok a emócií, keď máte šesť postáv, ktoré sa navzájom križujú a navyše na takej ploche. So strihačom Ferom Krähenbielom sme urobili 20 verzií hrubšieho zostrihu, pri každom sa energia hýbala inak. Napríklad, raz sme mali v úvode pána Lazoríka, keď sa obracal na kameru a hovoril: ‚Pán redaktor, to, čo vám teraz poviem, nie je žiadna čudná šou ani kuriozita. To, čo vám poviem, sú vyvrchoľujúce omyly ľudstva. Tu nie že vymiznú amazonské pralesy, ale hrozí tu kolaps celej zemegule.' Z jeho zapálenej dikcie bolo všetko jasné. Taký silný úvod by okamžite každého vtiahol do filmu, ale bol to prepálený štart, v siedmej minúte sa na to nedalo pozerať. Dávkovať sme museli postupne - emócie musel vystriedať oddych, aby zas v jednej chvíli mohla odznieť tá správna myšlienka.

SkryťVypnúť reklamu

A koniec, záverečné vyznenie, vám bolo jasné hneď?
Plánoval som skončiť tým, že pán Lazorík hrá na harmóniu a spoza jeho okna sa naň pozerajú pštrosy. Prechádzajú sa na mieste, kde kedysi bolo JRD s tisíc kusmi kráv. Potom sme nakrúcali scénu, ako píše do Haagu sťažnosť proti globalizácii a konzumnej spoločnosti. Napíše vetu: Najprv poznaj svoje rodisko, až potom San Francisco - a potom zrazu prestane písať a hlava mu padne na klávesnicu a ticho... V prvom momente nikto nevedel, čo sa mu stalo. Nepoviem, ako nám to vysvetlil, nech neprezradím to prekvapenie. Keď sme odchádzali z nakrúcania, vravel som si, že lepší a autentickejší záver by som si sám nemohol vymyslieť.

Myslíte si, že ste našli tú najlepšiu verziu?
Neskôr som zistil, že na plátne tie emócie pôsobia inak ako na monitore v strižni. Počítal som s tým, ale aj tak ma prekvapilo, aká zmena sa stala.

SkryťVypnúť reklamu

Napríklad?
Fedor Vico trénuje futbalové družstvo Karpatia. Je to rusínsky klub, ale väčšina chlapcov, čo v ňom hrajú, sú Rómovia. Takže Vico, čo bojuje za záchranu rusínskeho národa - ktorý sa o svoju záchranu takmer vôbec nestará, trénuje Rómov, lebo v klube Rusíni hrať nechcú. Ale je to rusínsky klub. Idú na zápas a porazia Tatran, TATRAN! Najšpičkovejší klub v regióne, kde hrajú deti z bohatých rodín. Myslel som si, že toto bude vo filme ohňostrojový moment, že sa pri ňom budeme všetci ohromne baviť. Keď som to videl na plátne, už to bolo o čosi menej veselé, naopak o čosi smutnejšie.

Je to skvelá scéna. Keď Vico dohovára svojim zverencom. Keď ich porovnáva s chlapcami z Tatranu a snaží sa ich pred zápasom motivovať...
To je o vnútornej radosti toho človeka a neuveriteľnej veci, ktorú robí pre komunitu, aj keď tuto skôr rómsku než rusínsku. Hovorí: Oni majú podmienky, vy sa musíte spoliehať na talent. Oni majú ihrisko, majú lopty, majú trénera - nakoniec, veď aj vy máte trénera, len ho nepočúvate, to je to.
Dramaturgom filmu bol český režisér Jan Gogola... Z Českej televízie. Je vynikajúce, že na filme zo Šariša spolupracuje Česká televízia a že sa z neho dokonca teší.

SkryťVypnúť reklamu

Čo vidí Čech, keď sa pozerá na Šariš?
Možno vidí to, čo vidí aj u seba. Len trochu v inej podobe. Ten film hovorí popri lokále trochu aj o globále, aspoň dúfam.

Podtitul filmu je Made in Šariš. Je v tom irónia?
Nie je to náhodný podtitul. Made in znamená vyrobené pre globálne rozmery, pre globálny predaj. A ten Šariš je jeden nádherný zastrčený kút Európskej únie, úžasný región. Kontrastné je, že aj tam špecifický lokál naráža na globál.

Máte o Šariš strach?
Bojím sa. Bojím sa niektorých trendov v tomto svete. No, bojím, to nie je správne slovo. Vôbec sa mi nepáči, čo sa deje. Necítim sa dobre, ako sa dnes ľudia nechávajú ‚oblbovať'. Už aj s verejnoprávnou televíziou.

Môže globalizácia spôsobiť, že sa z ľudí vytratí pocit príslušnosti k svojmu rodisku?
Nielen k rodisku. Môže sa vytratiť veľmi dôležitý pocit spolupatričnosti, a to je jeden zo základných ľudských pocitov. Identita nie je o šovinizme ani o nacionalizme, ale že keď sa v Londýne stretnú dvaja brigádnici zo Slovenska, že sa zo seba potešia. Ja som rád, že viem stále rozprávať v šarišskom nárečí, že ten jazyk poznám a viem sa v ňom dobre vyjadriť. Veľmi ma teší, keď sa s niekým stretnem, dáme sa do reči a zistíme, napríklad, aké neuveriteľné slovo poznáme.

SkryťVypnúť reklamu

Marko Škop (1974, Prešov) absolvoval žurnalistiku na Filozofickej fakulte UK (1996) a dokumentárnu tvorbu na VŠMU (2001). Pôsobí ako odborný asistent na katedre žurnalistiky. Je členom výboru autorskej ochrannej spoločnosti LITA pre oblasť televíznej réžie. Momentálne nakrúca filmy pre Českú televíziu. Výber z filmov: Ochrana úradu (1999), Rómsky dom (2001), Slávnosť osamelej palmy (2005), Iné svety (2006)

Autor: Text: KRISTÍNA KÚDELOVÁ / Foto: MIRKA CIBULKOVÁ

SkryťVypnúť reklamu

Komerčné články

  1. Patria medzi svetovú elitu. Slováci zariskovali a predbehli dobu
  2. Bývanie vytesané do kameňa? V Kapadócii tak žijú po stáročia
  3. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  4. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  5. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  6. Wellness v prírode: máme tip, kde si na jar najlepšie oddýchnete
  7. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár
  8. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur
  1. Bývanie vytesané do kameňa? V Kapadócii tak žijú po stáročia
  2. E-recept, evolúcia v zdravotnej starostlivosti
  3. Leťte priamo z KOŠÍC a dovolenkujte na najkrajších plážach
  4. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  5. Výlet 2 v 1: Jednou nohou na Slovensku, druhou v Rakúsku
  6. Ahoj, TABI! Kto je záhadný digitvor?
  7. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  8. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  1. Fellner otvorene: Manželka mi vyčítala, že zo mňa nič nemá 30 265
  2. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár 17 395
  3. Do utorka za vás uhradia polovicu exotickej dovolenky 16 543
  4. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur 10 903
  5. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové? 10 241
  6. Patria medzi svetovú elitu. Slováci zariskovali a predbehli dobu 10 043
  7. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur 7 823
  8. Ako Japonci potopili ruské nádeje na Ďalekom východe 5 798
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťZatvoriť reklamu