Nastúpil som do električky - na zadnú plošinu, kde rád postávam a hľadím na mesto svojej mladosti i staroby. Predo mnou sedeli štyria chlapci pubertiaci, pohltení tichými poznámkami na adresu peknej slečny oproti, nad ktorými sa následne sami hlasno chechtali. Na nasledujúcej stanici som pomohol nastúpiť starej dáme s barlami. Chlapci sa okamžite začali pozerať von oknom. Už som chcel zasiahnuť (nezabudnite: pre mňa bol vždy väčším vzorom Jánošík než Robin Hood), keď jeden z nich po dlhšom vrtení vyskočil a postavil sa nad svojich druhov. Pani poďakovala, sadla si, a odrazu počujem jedného z nich, ako hovorí: "Jseš Štětináč, vole, žádnej Mirek Dušín… Štětináč by, vole, nikoho sednout nepustil, vole."
Som si istý, že Foglarove Rychlé šípy sú na Slovensku ešte stále známe, ako u nás, inak by som sa touto príhodou nezaoberal. Oslovený Štětináč sa síce tváril skrúšene, ale náhodou (aby nemusel čeliť prebodávaniu zrakov svojich kamarátov) sa pozrel smerom ku mne. Hneď som sa ho snažil neverbálne povzbudiť. Lenže na ďalšej stanici nastúpila mladá žena s dvomi malými deťmi - jedno na ruke. A hľa! Bratstvo "Kočičí pracky" sa trojskokom postavilo a ustúpilo, aby si žena mohla sadnúť. Najradšej by som každému z nich dal pusu. Radšej sa stali "bratstvom Kočičí pracky", než aby si sami boli smiešni pri podozrení, že nereálna a prehnaná pozitívnosť Rýchlych šípov je im bližšia než oprsklosť "Kočičích pracek".
Nedávno som ako súčasť ohlasov na rozhlasovú besedu o zdravotníctve, pri ktorej sa lekári a lekárnici navážali do ministra zdravotníctva Ratha (ktorý sa bojí hýbať, aby pri prudšom pohybe z neho nespadol polcentimetrový make-up), počul pani, ktorá sa ministra veľmi zastávala: že on je taký záporný preto, aby sa ho ostatní báli a nechali ho pracovať, ale vnútri je vraj dobrý. A ja mám teraz z toho všetkého dilemu - keď sa politici správajú ako mäsiarske psy, sú podľa receptu doktora Ratha (u vás určite nejakého iného „doktora") - v podstate dobrí a milí, alebo ešte horší? A keď sú na nás milí a my si odmyslíme blížiace sa voľby, sú vnútri milí aspoň k sebe? Koho by oni pustili sadnúť si v električke? Tú pani s barlami alebo len seba? Hlúpa otázka, keď vlak eurocity z Ostravy do Prahy je pre nich malý luxus, a musia mať lietadlo. A asistenta, a hodinky s vodostrekom. Čo však my vieme o živote, keď si nedokážeme predstaviť, že za fasádou burana sa napríklad skrýva nejaká vedecká kapacita. Či kultúrna. Najistejšie by bolo tváriť sa ako idiot. Najistejšie? Čo keď práve to je najlepší spôsob, ako sa stať napríklad ministrom? Preto vám radím: tvárte sa nijako. Nech vás nejaký pán učiteľ nevyvolá a vy budete v háji. Všetkých vás zdravím.
Autor: Jiří Stránský
