Alena Heribanová,
moderátorka, mama Tamary Heribanovej

Bola vaša dcéra niekedy problémovým dieťaťom a v čom?
Bola darom. Narodila sa nám po siedmich rokoch manželstva a po dlhom neúspešnom čakaní, takže pocit, že som konečne mamou, bol úžasný.
Čo na nej najviac oceňujete?
Úprimnosť, spontánnosť, kreativitu, je toho viac, aj keď to presne neviem pomenovať.
V čom ste si podobné?
Okrem hmotnosti, výšky a veľkosti topánok toho máme v duši a v srdci viac.
V čom úplne odlišné?
V trávení voľného času. Tami je milovníčka pohody, pokoja, maľuje, fotografuje, píše - ja som skôr športový typ. Do posilňovne ju nedostanem.
Nechcela dcéra kráčať vo vašich šľapajach?
Zatiaľ nie je nič isté, ale študuje publicistiku a marketing na Viedenskej univerzite, a to nemá ďaleko k tomu, čo robím ja. Pre Rakúsku televíziu moderovala veľký galaprogram, píše pre slovenský týždenník, robila animátorku na Rodose. Moderuje rôzne akcie v Rakúsku aj na Slovensku.
Za čo ste svoju dcéru najviac chválili?
Za všetko, čo sa jej podarilo a občas sme ju utešili aj vtedy, keď jej niečo nevyšlo. To je náš spôsob výchovy - motivovať pochvalou a ku kritike pridať vždy aj malé ocenenie, lebo nič nie je jednoznačne dobré ani zlé.
Čítali ste odbornú literatúru o výchove?
V tom mám deficit, ale snažila som sa pokračovať v našej rodinnej tradícii. Robiť veci podobne ako moji rodičia a starí rodičia - vo výchove som viac praktik.
Rozprávali ste jej rozprávky?
Pamätám si skôr čítanie bájí a kníh ako Pipi dlhá pančucha. A mali sme aj pokusy učiť ju po anglicky. Pred spaním ju manžel učil z veľkej obrázkovej knihy.
Čo myslíte, že by vám dcéra mohla vyčítať?
Možno nedostatok času. Veľa som cestovala, po večeroch vysielala. Dnes mi je to ľúto, ale vrátiť späť sa to nedá.
Myslíte, že si rozumiete?
V podstatných veciach áno - otázkou je, či sú aj pre ňu práve tie veci podstatné.
Dodnes jej nejako pomáhate?
Sme spolu stále, a o jej písaní, škole aj vzťahoch často debatujeme.
Vidíte sa často a kedy ste sa naposledy stretli?
Do školy cestuje, takže bývame spolu a stretli sme sa pred chvíľou pri stole - to je jedno z najobľúbenejších miest v dome.

Tamara Heribanová,
študentka, publicistka, dcéra Aleny Heribanovej

Boli ste niekedy problémovým dieťaťom a v čom?
Ak bol nejaký problém, prví boli rodičia, ktorí sa o ňom dozvedeli. No predsa, mala som nespavé obdobia. V prvých dvoch rokoch môjho života som sa vraj budila aj desaťkrát za noc. Ďalšie obdobie prišlo, keď som mala šesť. Každý večer som plakala, že sa mi určite nepodarí zaspať.
Čo sa vám na mame najviac páči?
Najviac obdivujem jej nekonečnú energiu a múdrosť. Je krásna, keď varí, upratuje, keď príde v noci z práce, keď si číta pri lampe knihu, keď tancuje, aj keď je ustarostená, či keď sa hnevá.
Ako sa vám páčia jej televízni „anjeli"?
Na Slovensku sa v poslednom čase uplatňujú relácie, ktoré lacno zabavia. Divák konzumuje, ale zostáva hladný. Veľké bubliny bez obsahu. Anjeli ma už párkrát rozplakali, a to je dobre. Dávajú priestor nie až tak medializovaným, no zaujímavým ľudom a ich príbehom.
Aké vlastnosti ste zdedili po mame?
Som dobrá kuchárka.
V čom ste odlišné?
Ja nerada športujem.
Čo ste jej najčastejšie vyčítali?
Že je necitlivá.
Rozprávala vám rozprávky?
Každý večer sme s tatinom ležali v posteli a aj s maminou mi čítali rozprávky a učili ma po anglicky. Alebo sme sa len tak prechádzali, rozprávali. Do týchto veci treba v živote investovať. Vracia sa to ako bumerang.
Dodnes vám nejako pomáha?
Každodenne. Už len tým, že je.
Na čo z detstva najradšej spomínate?
Na stole je štrúdľa a my sme so sestrou kočíkovali mačiatka, tajne sme strihali manikúrovými nožničkami trávnik, vyrábali sme z kvetín voňavky. Boli sme šťastné a ľúbené deti, a preto je pre mňa celé detstvo krásnou spomienkou.
Čím si myslíte, že by ste jej urobili najväčšiu radosť?
Mamina má radosť z maličkostí. Neviem presne. Myslím, že jej najväčšou radosťou je, keď nás vidí šťastných.
Viete o maminej prvej láske - kto to bol?
Nejaký Beňo z Trenčína. Vraj s ním hrávala hokej.

Autor: Barbora Laucká / Foto: Desana Dudášová