Predseda 60. zasadnutia valného zhromaždenia OSN Jan Eliasson sa narodil v roku 1940 v Göteborgu. Vyštudoval Švédsku námornú akadémiu. Naposledy pôsobil ako švédsky veľvyslanec vo Washingtone. Predtým bol štátnym tajomníkom na švédskom ministerstve zahraničia (1994 - 2000). V rokoch 1988 - 1992 bol veľvyslancom pri OSN v New Yorku. Okrem iného pôsobil v Paríži, Bonne a Harare. FOTO SME - PAVOL FUNTÁL

Kolegovia mu pre jeho šarmantné vystupovanie a zmysel pre humor hovoria James Bond. Sám považuje diplomaciu za veľké dobrodružstvo. Vo vrecku saka nosí ošúchanú Chartu OSN a tvrdí, že aj malé Slovensko môže urobiť v Bezpečnostnej rade veľké zmeny. Výnimočne chladné počasie v strednej Európe si pochvaľoval. "Rakúšania sú veľmi pohostinní, cítim sa tu ako doma vo Švédsku," vtipkoval predseda valného zhromaždenia OSN JAN ELIASSON počas krátkej návštevy vo Viedni. Denníku SME pri tejto príležitosti poskytol exkluzívny rozhovor.

Aké je to viesť zasadnutie valného zhromaždenia OSN?

"Prišiel som do New Yorku vo veľmi dramatickom čase, keď sa pripravovalo septembrové zasadnutie. Zrazu som sa ocitol vo vyjednávacom frmole. Pracovali sme dni aj noci. To pracovné tempo ma šokovalo."

Čo všetko je vo vašej kompetencii?

"Najdôležitejšie je vedenie zasadnutí valného zhromaždenia, na ktorom je 191 členských štátov OSN. A, samozrejme, riadenie rokovaní, aby sme vytvorili mierovú komisiu, radu pre ľudské práva, aby sme riešili problémy terorizmu či reforiem OSN."

Vyzvali ste členské krajiny, aby vám pomohli vybudovať silnejšiu OSN. Vidíte politickú vôľu, aby bola OSN efektívnejšia?

"Áno, lídri ju deklarovali na najvyššej úrovni. Zároveň však musím dodať, že zrealizovať toto rozhodnutie je veľmi ťažké."

Kde vidíte najväčšie slabiny OSN?

"Stále sme nedospeli k záveru, že dobrá medzinárodná spolupráca je zároveň aj národným záujmom. Veľmi často vidíme medzi národnými a medzinárodnými záujmami protiklady. Nemôžeme sa však zavrieť pred okolitým svetom, keď riešime problémy ako terorizmus, zbrane hromadného ničenia, drogy či organizovaný zločin. Všetko je navzájom prepojené."

Poučila sa už OSN zo Srebrenice, kde nezabránila genocíde?

"Nie som si celkom istý. Mojou veľkou frustráciou je, že ‚už nikdy viac' hovoríme veľmi často. Podkopáva to morálnu autoritu medzinárodnej komunity a OSN. Už nikdy viac sme hovorili po holokauste, potom po Kambodži, Rwande aj Srebrenici. Dnes hovoríme už nikdy viac o sudánskom Darfúre. Mali by sme brať prevenciu veľmi vážne a reagovať pohotovo už na prvé záchvevy masového zabíjania, etnických čistiek a genocídy. Potešilo ma však, že svetoví politici v septembri podčiarkli význam zodpovednosti za civilné obyvateľstvo vo vojnových oblastiach. Dúfam, že v budúcnosti genocídam zabránime."

Je OSN na podobné krutosti už lepšie pripravená?

"Bezpečnostná rada a ostatné časti OSN majú v rukách dostatok prostriedkov. Ja len dúfam, že máme aj dosť politickej vôle."

Je potrebná reforma Bezpečnostnej rady?

"Mali by sme ju zmeniť, aby lepšie reprezentovala dnešný svet a mala by byť efektívnejšia."

Súčasných päť stálych členov už neodzrkadľuje súčasný stav sveta?

"To je fakt, ktorý nastavila Charta OSN. Všetci lídri však pochopili, že svet sa zmenil a rada musí viac odzrkadľovať a reflektovať svet. Jedinou otázkou ostáva, ako zároveň zvýšiť reprezentatívnosť aj efektivitu. O tom je celá debata."

Čo je pre vás najväčšia výzva v OSN?

"Musíme zlepšiť klímu. Okolo našej organizácie je veľa nedôvery."

Neprispieva k tomu napríklad fakt, že v Komisii OSN pre ľudské práva sú krajiny ako Kuba či Eritrea, ktoré samy porušujú ľudské práva?

"Vnútri OSN sa o tom debatuje. Ide však o organizáciu založenú na princípe univerzality. Väčšina krajín nechce povedať, že niektoré krajiny a priori nemôžu byť jej členmi. V OSN na druhej strane posilňujeme mechanizmus ochrany ľudských práv. Vytvárame radu pre ľudské práva. Zvýšime počet školení aj kapacít. Na najbližších päť rokov sme zdvojnásobili rozpočet pre ľudské práva. Počet zamestnancov v Ženeve pri komisárovi pre ľudské práva sme zvýšili o 85."

Viackrát ste boli v Iráne, veríte Teheránu, že jeho jadrový program má čisto mierový charakter?

"Nepatrí to do mojej kompetencie. Dúfam, že problém vyriešia a Irán to bude brať vážne."

Čo si ako diplomat myslíte o vyjadreniach iránskeho prezidenta Ahmadínedžáda o Izraeli, že židia by sa mali presťahovať do Európy a holokaust sa vôbec nestal?

"Normálne nekomentujem stanoviská oficiálnych predstaviteľov. Môžem sa však odvolať na rezolúcie valného zhromaždenia OSN o mierovom riešení izraelsko-palestínskeho konfliktu. Jeho východiskom by mali byť dva štáty žijúce v mieri bok po boku. To je jedna odpoveď. Druhou je, že sme v OSN nedávno prijali rozhodnutie a 27. január si pripomíname ako pamiatku obetí holokaustu. Históriu nemôžeme popierať."

V oblasti diplomacie ste veteránom. Čo je pre diplomata najdôležitejšie?

"Najdôležitejšia je predvídavosť. Rýchlo vyštartovať a zaostriť na prvotné náznaky konfliktu, aby Bezpečnostná rada konala okamžite, ako sa objavia skutočné hrozby a zachránila tak veľa životov a reputáciu medzinárodnej komunity. S prevenciou to je však ťažké. Pre politikov je veľmi ťažké povedať: teraz to prichádza a bude to krízová situácia. Chýba nám inštinkt. Ak sa nám podarí skombinovať prevenciu a schopnosť zakročiť, zmeníme svet a kvalitu medzinárodných vzťahov. Rovnako dôležité je nájsť rovnováhu medzi rozvojom, ľudskými právami a bezpečnosťou. Aká je hodnota slobody slova, ak nemôžete čítať? Ako môžete zabezpečiť dlhodobú bezpečnosť, ak sú ľudia v masovom meradle mučení?"

Hovoríte o prevencii, sympatizujete s predstavou preventívnej americkej politiky?

"Ak hovoríme o preventívnej politike, súhlasím s ňou vždy. Ak hovoríme o militaristickej prevencii, mám pochybnosti. Najskôr musí prísť diplomacia. Hovorím tomu osem opatrení. Pozrite sa na 33. článok Charty OSN, tam je napísané, čo máme robiť: strany, ktoré sú v spore, majú hľadať riešenie predovšetkým rokovaním, vyšetrovaním, sprostredkovaním, zmierovacím konaním, arbitrážou, súdnym konaním, použitím oblastných orgánov alebo oblastných dohôd a inými mierovými prostriedkami. Koľko z toho robíme? Po skúsenostiach z Iránu, Náhorného Karabachu či Sudánu si myslím, že sme urobili málo. Na druhej strane, nie som radikálny pacifista. OSN potrebuje ukázať svaly, potrebujeme sankcie aj dôveryhodné použitie sily. Mali by však byť súčasťou hľadania mierumilovných riešení."

Slovensko je od januára členom Bezpečnostnej rady. Môže aj malá krajina niečo zmeniť?

"Slovenská kandidatúra na mňa zapôsobila. Aj keď ide len o dvojročné pôsobenie, aj malý národ môže veci meniť. Samozrejme, medzi piatimi stálymi členmi a desiatimi nestálymi je veľký kvalitatívny rozdiel. Môžete však mať veľký vplyv: hlasmi a pozíciami, ktoré zaujmete. Malé krajiny veľmi často stoja na princípoch, ktoré boli zanedbávané. Môžete sa ujať iniciatív. Som si istý, že aj Slovensko bude mať vplyv na Bezpečnostnú radu."

Vaši priatelia a kolegovia vás volajú James Bond, na prvý pohľad však pozícia prezidenta valného zhromaždenia OSN pôsobí skôr ceremoniálne ako dobrodružne...

"Nie, nie, keby to bolo ceremoniálne zamestnanie, tak by som to nebral. Je to výzva, najmä vo vyjednávaní. Vyjednávame naraz päť rôznych vecí a za väčšinu z toho som zodpovedný ja."

Považujete diplomaciu za dobrodružné povolanie?

"Máte šancu byť v teréne, môžete byť v ústredí, sedieť s prezidentmi alebo byť v dedinách s ľuďmi, ktorých zasiahla vojna. Som vďačný, že som mal taký vzrušujúci život. Diplomacia mi priniesla dobrodružný život, plný trápenia a sĺz, ale tiež veľkej radosti."

Vaša manžela Kersten je vo Švédsku štátnou tajomníčkou pre školstvo a vedu. Máte na seba vôbec čas, keď vás oboch rozdeľuje Atlantik?

"Ak hovoríme o ľudských právach, ja som prípad oddelenia rodín. Moja žena chodieva do New Yorku raz za mesiac. Ja idem po tejto návšteve Viedne do Švédska. Snažíme sa stretávať aspoň dvakrát za mesiac. Dochádzame za sebou takto už dva roky, ale v septembri sa to skončí."

Autor: MIREK TÓDA, Viedeň