Prejsť cez Berlínsky múr bolo totiž veľmi zložité a riskantné, podobné to bolo aj na iných úsekoch hraníc v NDR. Mnohí preto hľadali cestu na západ inde.
Bol to aj prípad štvorice mladých mužov z Lipska. Vybrali si odvážny útek cez rieku Moravu pod hradom Devín. Dvadsiateho siedmeho augusta 1967 plávali za slobodou priamo pred očami pohraničníkov, ktorý tento "drzý" útek tak zaskočil, že po nich stihli vystreliť, až keď boli na rakúskom území. Jedného zabili a postarali sa o medzinárodný škandál. Podľa mladých mužov, ktorí prežili, československí pohraničníci vedome porušili zákony a ich kolegu Richarda Schlenza zavraždili. Dvaja z nich teraz prišli na Slovensko, aby svoj príbeh povedali novinárom.
Richard Poppe a Reinhold Hahn sa totiž dozvedeli, že Ondrej Šedivý - muž, ktorý vtedy velil pohraničníkom - dostal pred pád dňami vysoké slovenské štátne vyznamenanie za boj v druhej svetovej vojne. Prišli na pozvanie Slovenskej televízie a o svojom úteku rozpovedali aj denníku SME priamo na mieste, kde sa udial.
"V Nemecku boli už vtedy hranice uzavreté. Boli tam ostnaté drôty, míny. K hraniciam sa mohol človek bez povolenia dostať tak nanajvýš na 20 kilometrov," vysvetľujú. Útek z NDR bol preto podľa nich prakticky nemožný. Poppe sa preto cez dovolenku vybral do Maďarska. Tam však hranice tiež vyzerali nepriechodné. Po ceste z Budapešti prespal na bratislavskom internáte a keď sa bol prejsť okolo Devína, povedal si: "Keď to niekadiaľ pôjde, tak práve tu."
Vtedy 28-ročný Poppe sa rozhodol, že ujde, pretože sa ako mladý učiteľ cítil pod politickým tlakom. "Tu nemáš nijakú budúcnosť. To musíš zmeniť," myslel si vtedy. Jeho očakávania sa potvrdili. Západ mu vraj ako učiteľovi telocviku ponúkal oveľa viac - mohol cestovať, športovať. Vymyslel plán a pridali sa k nemu ďalší traja mladíci.
"Mal som v západnom Nemecku príbuzných. Bola tam babka, teta, strýko," hovorí o dôvodoch Hahn. Neskôr na Západ ušli aj jeho dvaja bratia - jeden z nich s podobnou odvahou ako on. Hranicu preplával pod vodou Baltického mora s potápačskou trubicou v ústach. "Mali sme nasledujúci plán - v nedeľu poobede pri ostrom slnku sme chceli využiť moment prekvapenia," vysvetľuje Poppe. Počítali s tým, že ak sa im podarí veľmi rýchlo preskočiť plot a preplávať do polovice Moravy, nestihnú po nich vystreliť. Boli by totiž už na rakúskom území.
Učiteľ si pred útekom hranicu pri Devíne dobre obzrel. Vedel, že pohraničníci zvyknú medzi ploty vypustiť psy, ale robili to len v noci. Spozoroval navyše, že sú drôty sú pod elektrickým prúdom, ale tiež si myslel, že iba v noci. K Devínu sa štvorica dopravila v starom BMW, kde sedela len v plavkách. Náhle zastavili pri plote, vyskákali na strechu a z nej potom preskočili trojmetrovú zábranu. Cesta k rieke trvala len niekoľko sekúnd. Boli si istí, že sa im do polovice Moravy podarí preplávať pod hladinou. Verili si, boli mladí - najstarší bol Poppe a najmladší iba 18-ročný Hahn - a v kondícii. A mysleli si, že si ich pohraničníci nevšimnú.
"Boli sme už za polovicou Moravy, keď prvý z nich vystrelil," popísal Poppe, ukazujúc na miesto ďaleko od hrádze. Potom začali pohraničníci strieľať dávkami. Prvé guľky narážajúce do vody zaregistrovali, keď boli už len tri metre od kamennej hrádze, ďaleko na rakúskom území. Potom sa opäť ponorili. Na hrádzu sa dostali všetci, o pár sekúnd boli živí iba traja.
Schlenza podľa úradných záznamov jedna zo striel zasiahla do hlavy. Podľa tých, čo útek prežili, určite netrpel, pretože bol okamžite mŕtvy. Poppe, Hahn a Lutz Rassmann si vtedy mysleli, že sa Schlenz iba potopil. Potom si uvedomili, že je pod vodou príliš dlho.
Pohraničníci na nich vystrelili 48-krát. Pred ďalšími strelami sa skrývali za hrádzou, popri ktorej sa dostali na rakúsky breh. Pohraničníci išli po streľbe ešte skúmať, či je niekto za hrádzou. Mali na sebe len trenírky a v zuboch bodáky. Dostali sa až na rakúske územie, potom sa vrátili.
Celý útek pozorovali aj rakúski výletníci, ktorí na brehu trávili popoludnie s deťmi. Miestny rybár Nemcom dokonca ukazoval, kedy sa majú ponoriť, aby ich netrafili. Podľa záznamov komunistickej vyšetrovacej komisie slovenskí pohraničníci nevideli na rakúskej strane nijakých ľudí.
Neskôr trojicu zviezol jeden z miestnych do najbližšej dediny. Boli aj v utečeneckom tábore, ale nie v Rakúsku. Východní Nemci totiž mali zberný tábor v západnom Nemecku. So Schlenzovou rodinou sa odvtedy nestretli, na rakúskej strane Moravy sú od úteku už štvrtýkrát. Každých desať rokov si skúsenosť s komunistickou ochranou hraníc pripomínali pri Schlenzovom hrobe, ktorý je v neďalekom Hainburgu.
Streľba zo Slovenska na rakúske územie na Západe vyvolala veľké rozhorčenie, nahnevané články v tlači, protesty politikov i obyvateľov. V Československu sa tento prípad otvoril až po roku 1989. Český súd doteraz stále nerozhodol, či sa pohraničník Josef Mlčoušek dopustil streľbou na štvoricu vraždy. Druhý strelec - Slovák Jozef Hudák - už nežije, a preto nemôže ísť pred súd. Ich veliteľ Ondrej Šedivý dostal štátne vyznamenanie a kompetentní nezisťovali, čo robil, keď bol dôstojníkom pohraničnej stráže.
Poppemu a Hahnovi to teraz pripadá neuveriteľné. "Je to škandalózne," tvrdí Poppe, podľa ktorého sa súdy nehýbu, lebo sa pred ne stále nedostali dôležité dôkazy. Za rovnaký škandál považujú aj vyznamenanie Šedivého.
Šedivý nedávno napísal, že mladí Nemci v roku 1967 prišli do socialistického Československa "robiť problémy".
