Jan Saudek je svetoznámy český fotograf, fascinovaný tvarmi ľudského tela a atmosférou duše. Po celom svete mal viac než štyristo samostatných výstav. Predalo sa už viac než milión šesťstotisíc kníh s jeho fotografiami, ktoré sú zastúpené vo všetkých svetových zbierkach.

Narodil sa ako mladší z dvojčiat - chlapcov - 13. mája 1935 v Prahe v rodine bankového úradníka. Jeho brat Karel je známy český karikaturista, ilustrátor, grafik a autor komiksov. Jan začal fotografovať v roku 1950, keď dostal svoj prvý fotoaparát. V roku 1963 mal už v Prahe prvú samostatnú výstavu. Jeho medzinárodná reputácia rástla od polovice 70. rokov. V roku 1990 bol ako prvý Čech vyznamenaný francúzskym titulom Rytier umenia a literatúry a francúzsky režisér Jerome de Missolz o ňom nakrútil film Jan Saudek - český fotograf.

Jan Saudek bol tri razy ženatý. S prvou manželkou Máriou sa zosobášil v roku 1958, v roku 1970 sa rozišli. Majú spolu dvoch synov - Samuela a Davida. S druhou manželkou Janou má dve dcéry - Karolínu a Mariannu, nijaké kontakty však s nimi neudržuje. S treťou ženou, opäť Máriou, mal jednu dcéru. Okrem toho má dve nemanželské deti. Od začiatku 90. rokov žil so svojou asistentkou a modelkou Sárou, ktorá prijala jeho meno. Tá dnes žije s jeho synom Samuelom, s ktorým má dve deti.

Nepovažuje sa za celebritu, hoci je asi naznámejším súčasným českým výtvarníkom. Má sedemdesiat rokov, no stále je na vrchole. Jeho výroky sú raz detsky humorné, inokedy smrteľne vážne, zo všetkých však cítiť životnú skúsenosť. Rovnaká je aj jeho fotografická, maliarska a literárna tvorba. Raz označovaná za gýč hraničiaci s pornografiou, inokedy za nenapodobiteľné umenie s pečaťou starých majstrov. Sám seba s obľubou označuje za tvorcu gýčov, no za jednu jeho fotografiu zaplatíte toľko ako za kvalitnejšiu maľbu z obdobia slovenskej moderny. Muž protikladov. JAN SAUDEK.

Ako ste si predstavovali svoj život v sedemdesiatke, keď ste mali tridsať?

"Hlavne som vôbec neveril, že sa dožijem ďalšieho tisícročia. Vek šesťdesiat alebo sedemdesiat rokov som považoval za čas, keď treba odísť. Dnes si to už nemyslím a rád by som to dotiahol ešte o pár rokov ďalej. Som vďačný za každý deň, večer a noc, ktorú mám pred sebou."

Koľko rokov ste si vtedy tipovali?

"Uvažoval som v horizonte do šesťdesiatky. Myslel som si, že to bude koniec, že budem nevládny starec. Nevládny starec som, ale obratne to maskujem výskokmi, úskokmi, výponmi, úponmi a hmitmi."

Na nevládneho starca vyzeráte dobre, nemyslíte?

"Každý rok to bude horšie. Keď sa ľudia, ktorých fotím, sami sebe na fotografii nepáčia, hovorím im: 'Pozrite sa na tú fotografiu o desať rokov.' Aj keď si nahovárame, že medzi päťdesiatnikom a šesťdesiatnikom nie je rozdiel, je. Keď niekoho odfotíte a porovnáte to s fotografiou spred desiatich rokov, ten rozdiel je veľký."

To je cieľom vášho fotografovania?

"Nie, snažím sa, aby moje fotografie ľudí posilňovali, nie zbavovali nádeje. Nechcem im ubližovať alebo, nedajbože, si z nich robiť posmech."

Ako sa udržujete vo forme?

"Poviem vám pravdu. Denne som ožratý (smiech). Hovorí sa, že piť víno je zdravé, ale ja pijem hlavne írsku whisky. Richard Müller sa ma raz pýtal, koľko mám plastík."

Koľko máte plastík?

"Pochopiteľne, ani jednu. To by som ich musel mať na celom tele. Starnutie sa nedá zastaviť. Som presvedčený, že by som vyzeral rovnako, aj keby som žil príkladne."

Prečo si to myslíte?

"Náš herec, pán Tříska, žije zdravo, chodí behať, je iba korienky a rôzne naklíčené svinstvá. Raz som ho pozval na obed a uvedomil som si, že vedľa seba sedia dvaja starci nad hrobom. Obaja sme boli rovnakí, ale on k tomu dospel cez úžasnú životosprávu a ja cez hýrenie, alkohol a údeniny."

Že by to bol recept na dlhovekosť?

"Nikomu to nemôžem radiť, nemôžem ľudí prehovárať, aby pili a jedli údeniny. Ja to robím a ešte aj nejaký čas budem. Na popud svojej priateľky som si dal urobiť kompletnú lekársku prehliadku a lekári ma označili za úplne zdravého. Dokonca ma menovali andalúzskym žrebcom a holštajnskou kobylou, čo akosi nejde dohromady, to som asi hermafrodit."

To ste boli u veterinára?

"Nie, bol som u urologičky, tá ma nazvala andalúzskym žrebcom, a môj osobný lekár mi povedal, že som ako holštajnská kobyla. Zrejme to bola dobrá správa, tak som sa opil ešte viac."

Pijete, pretože vám to chutí?

"Pijem kvôli pocitu opilstva. A preto nechápem nápisy na vínach: Hodí sa k tmavým mäsám a zrejúcim syrom. Keď pijem, nikdy nejem a potom je mi v noci dobre."

Na whisky by mohlo byť napísané: Hodí sa k tvrdnúcej pečeni.

"To viete, že to nakoniec zle dopadne. Ale nemôžem s tým prestať. Včera som sa tiež opil s dvoma dámami, ale nebolo to adekvátne, bolo to ekvivalentné."

Ekvivalentné?

"Vidíte, rád používam cudzie slová, ale neviem, čo znamenajú. To robievala aj moja matka. Používala cudzie výrazy a vždy ich komolila. S obľubou používala slovo kontajnér a indetifikovať."

Ako vznikajú vaše fotografie?

"Rýchlo. Fotograf nemá právo ľudí otravovať a nudiť. Takže fotografie, na ktorých si veľmi zakladám, mi trvali menej ako minútu. Napríklad fotograf Tono Stano svieti na modelky silnými svetlami aj štyri hodiny. Viete, čo to musí byť? Z tých dievčat sa musí dymiť."

O vašich fotografiách a maľbách niektorí hovoria, že nimi ľudí trápite.

"Je to inak. Jeden váš kolega povedal, že ľudí svojimi maľbami trestám. Myslel to tak, že odmietam vystavovať fotografie a za trest ukazujem maľby. Najviac neznášam, keď kritik napíše, že sú to bezcenné výplody starého muža. Bezcenné výplody - to áno, ale toho starého muža si vyprosím."

Sám ste sa pred chvíľou označili za nevládneho starca.

"Ja som rozporuplný človek. Preto si aj vo svojich tvrdeniach odporujem. Keď má niekto hrb, tiež sa nepatrí hovoriť o ňom ako o hrbáčovi. Som starý, ale nemôžem to zmeniť."

Kritika označuje vaše fotografie dokonca za gýče.

"Ale veď to sú gýče, najčistejšie gýče. Niektoré fotografie sa aj volajú gýč. Gýč je niečo lacné, ľúbivé, a to tie obrázky nesporne sú. Nerobím to úmyselne, ale tiež sa nedomnievam, že by som robil nejaké umenie."

Ako si predstavujete umenie?

"Malo by to byť niečo, čo povznáša ducha, čo je krásne na pohľad. Napríklad krásna hudba, obraz, fotografia alebo skvelý román. To všetko povznáša ducha. Maxim Gorkij povedal: 'Za všetko najlepšie vo mne vďačím knihe.' Ja sa tiež pokúšam písať."

Máte potrebu každého predbehnúť?

"Som veľmi súťaživý typ. Asi pred desiatimi rokmi môj dvadsaťročný synovec plával so mnou v rybníku a všimol som si, že sa ma snažil predbehnúť. Začal som plávať ako blázon, na druhom brehu mal synovec problém vôbec vyliezť z vody. Áno, mám potrebu byť najlepší a súťažiť."

Vďaka svojej tvorbe si žijete celkom slušne. Možno predsa len tvoríte umenie.

"Umenie je od slova umět. A ja nič neviem. Neviem maľovať, písať ani tancovať."

Čo ste nestihli a chceli by ste napraviť, a čo už napraviť nestihnete?

"Netušil som, že v starobe budem celkom zámožný. Keby som mohol, mal by som viac detí. Mám ich sedem, ale mal by som dvadsať. V čase mojej mladosti, keď som bol chudobný, to bola otázka peňazí. Tie som nemal, tak som váhal aj s plodením detí. Keby som bol tušil, že v starobe budem môcť deti ľahko živiť, bol by som sa viac rozmnožoval. Ale keby neexistuje, tak je to celé nezmysel."

FOTO SME - PAVOL FUNTÁL a ČTK

Za svoju najvydarenejšiu fotografiu považuje Jan Saudek fotku s názvom Dievča, ktoré som miloval. "To dievča, napriek svojmu zmrzačeniu, malo veľkú chuť žiť a prostredníctvom toho obrázku to učí aj nás."

Sára Saudková: Žabky - hádzanie kamienkov na vodnú hladinu. Podľa Jana Saudka je to Sárina najlepšia fotografia. "Ale nie preto, že som na nej ja. Skôr preto, že rozpráva o voľnosti, mladosti a prírode," vysvetľuje svetoznámy fotograf.

Najobľúbenejšia fotografia Sáry Saudkovej: Panna Mária. Hovorí o nej: "Cítim z nej toľko sily, hrdosti a štastia. Viem, že šťastie rýchlo pominie, preto som rada, že som tú chvíľu zachytila."

Z fotografií Jana Saudka má Sára najradšej snímku Československo 1968: "Pretože rozpráva o láske, ktorú cíti muž k svojej rodnej zemi. Taká láska je silnejšia, ako všetky pozemské radovánky a milostné vzplanutia."

Pravou rukou a manažérkou Jana Saudka je fotografka Sára Saudková. Dlhé roky bola jeho asistentkou, múzou a modelkou. Vždy si vykali a Jan Saudek ju nazýva Slečna Sára. Je to vraj jeho femme fatale, osudová žena. Narodila sa v roku 1967, vyštudovala Vysokú školu ekonomickú v Prahe. Pri Saudkovi sa naučila fotografovať, fotografickej tvorbe sa intenzívne venuje od roku 1999. Inscenovanými fotografiami dokumentuje svoj súkromný život - lásky, vzťahy, túžby, osamelosť, čakanie. Má za sebou niekoľko samostaných výstav, vyšla aj jej monografia. Hoci svoj vzťah s Janom pred pár rokmi ukončila, naďalej spolupracujú a sú vraj najlepšími priateľmi. O ukončení ich partnerského zväzku hovorí: "Ja na tom nevidím nič neprirodzeného. Náš vzťah dozrel a premenil sa na silné priateľstvo. Keby sa mal Jan starať o deti, tak by mu to bralo energiu a obťažovalo ho to." Sára žije s Janovým 42-ročným synom Samuelom, ktorý je chemickým inžinierom, súkromne podniká a popritom študuje právo. "Po otcovi nezdedil žiadne umelecké sklony, a vôbec sa tým netrápi," hovorí Sára. Majú spolu dve deti - trojročnú Sáru a ročného Samuela.

Autor: PETER ŠTÚHL