Pán Hrabušický, iste uznáte, že údajná "kritickosť" prezentovaná na výstave je konzervatívna a uhladená, jemná, taktná až súdružská. Radikálnejšiu polohu reflektovania mýtu v slovenskom umení tu totiž nenájdeme. Dokonca časť venovaná súčasnému umeniu, ktorej sa ušlo miesto prívesku, sa stala najslabším článkom vašej "reťaze" s výberom diel, ktorý páchne vedomou selekciou. Chýbajú tu napríklad práce, ktoré v polovici 90. rokov reagovali na snahy o zavedenie tzv. "slovenského národného realizmu", a autori, ktorí išli aj proti vami proklamovanému "národnému princípu v umení".
Ak si spomeniete na vlastné slová, ktoré odzneli aj v novinách Slovenský národ (1992), musíte uznať, že otázky, či nie je Slovenský mýtus pokračovaním vašich snáh o utužovanie "slovenského a národného v umení", sú namieste. Po vašich výrokoch, že "umenia na Slovensku máme teraz dosť, ale slovenské umenie je už akosi úzkoprofilový tovar, (...) veď my vlastne nemáme národné postmoderné umenie", ťažko uveriť, že výstava mala skutočnú kritickosť v koncepcii.
Vaša výstava verejnosti nepredstavila práce, ktoré cielene bojujú voči autoritám a autorite mýtu, ani voči osobnostiam dejín umenia, ktoré mýty používali ako nástroj autority. Necítiť radikálnejšiu polohu nastavovania zrkadla "kreátorom a zástancom" mýtotvorných tradícií. Navyše, obhajovať sa tvrdením, že umelci sa téme venujú iba okrajovo, svedčí o väčšej plochosti koncepcie, ako som predpokladala. Potvrdzuje to aj reakcia z kruhu samotných výtvarníkov, kde sa momentálne formujú snahy o resuscitáciu pamäte prostredníctvom odvetnej výstavy.
Súčasné obdobie je svedkom reflektovania tém, akou je aj mýtus s odstupom, s iróniou, s kritickým pohľadom, so snahou o ich dekonštrukciu, kladením otázok. Autori nenakoncipovali výstavu súčasnú a v aktuálnom diskurze, nie je ani prehodnocujúcou, ale naopak, mýtus potvrdzujúcou, ba až demagogicky, s vedomím pozície kamennej inštitúcie, mýtus vytvárajúcou.
Navyše argument "viackrát sme upozorňovali" neobstojí. Každá výstava ako produkt ponúknutý verejnosti žije vlastným životom a hovorí sama za seba. Následné tlmočenie jej obsahu formou "chceli sme povedať" je iba dodatočným dopovedávaním, barličkou pri snahe o obhajobu pred divákom.
