ujúci riadkoch sa pokúsime aspoň trochu predstaviť niektorých z tých, čo zahynuli.
l l l
V rodnom dome 27-ročného Petra Krištana vo Vranove nad Topľou sa modlia. Vo štvrtok mal domov prísť nastálo. Posledný raz bol u rodičov 6. januára, z návštevy odchádzal s úsmevom na tvári.
Jeho dvojča Pavol bol tiež na misii, vrátil sa však skôr. "Služba bola náročná, ale prebehla v pohode," hovorí Pavol. Bratia boli veliteľmi družstva. "Boli sme tam spolu krásnych sedem mesiacov. Podporovali sme jeden druhého, ako sme vedeli. Ja som sa vrátil domov a Peter ešte ostal."
O tragédii sa dozvedel od kamaráta, ktorý mu telefonoval. Pavol čakal na Petrov telefonát. "Mal som ho ísť čakať do Trebišova."
Prečo sa bratia vybrali na misiu? "Dôvodom bola nezamestnanosť," hovorí Pavol. Keď z Kosova domov letel on, mal strach. "Technika je zastaraná. Báli sme sa v tom letieť. Človek tri hodiny tŕpne vo vzduchu, či vôbec pristane." Viacerých chlapcov, ktorí pri leteckom nešťastí zahynuli, Pavol poznal. "Všetko to boli dobrí a mladí chlapci."
l l l
Slzy v očiach mal na piatkovej tlačovej besede riaditeľ divízie Leteckej záchrannej služby ATE Poprad Ladislav Šimák. V osudnú noc, keď zahynul aj jeho priateľ, košický lekár Martin Haber, slúžil na Záchrannej službe Košice.
"Vedel som, že sa mal vrátiť v ten deň domov, ale dúfal som, že bol v tom druhom lietadle. Keď som obhliadal na mieste nešťastia mŕtve telá, zdali sa mi všetci veľmi mladí, veril som, že nie je medzi nimi. No ráno mi zavolal jeho brat a oznámil smutnú správu," hovorí Šimák.
Psychiater Matin Haber mal za sebou bohatú prax. Na misiu v Kosove nastúpil ako 57-ročný plukovník - bral ju ako zavŕšenie vojenskej služby, po návrate sa chcel venovať svojmu povolaniu v civilnom sektore.
l l l
Marián Illéš chodil najprv na Stredné odborné učilište v Príbelníku. Jeho riaditeľ Štefan Dubík spomína, ako ho v škole dávali za príklad. "Na Mariána bola hrdá aj naša škola, bol totiž jedným z najlepších žiakov - ako jeden z mála od nás odišiel na vojenskú vysokú školu. Jeho otec u nás odpracoval dlhé roky, bol hlavným majstrom. V piatok ráno prišiel uplakaný, lebo už vedel, že jeho syn nie je medzi živými. Bol to pre nás šok. Otec bol na neho nesmierne hrdý, zohnal som mu raz výtlačok novín, kde bola reportáž o Kosove a Marián tam bol na fotke. Veľmi sa tešil."
l l l
Npor. Ing. Janka Peštová z Rudnian v okrese Spišská Nová Ves mala 27 rokov. Kosovo, kde pracovala ako personalistka, bola jej prvá misia.
V rodičovskom dome majú veľký žiaľ. "Naposledy sme ju videli v decembri. Priniesla nám vianočné darčeky. Jedna z jej sestier čaká bábätko. Janka mala byť krstnou mamou, kúpila už aj darček, zlaté náušnice," so slzami v očiach rozpráva mama Valéria Bystrianska.
Keď sa dozvedeli, že lietadlo spadlo, celú noc sa modlili s nádejou, že ich dcéra nešťastie prežila. "Janka bola veľmi ctižiadostivá. Bola športový typ a stále chcela byť vojačkou alebo vyučovať telesnú výchovu. Keď bola gymnazistkou, na miestnej vojenskej správe jej povedali, že ako dievča nemôže študovať vojenskú školu, tak potom písala až na ministerstvo obrany. Keď išla na odvod, spolužiaci sa jej smiali, ona na to nedbala," spomína nešťastná mama.
l l l
Róberta Soľavu volali kamaráti z popradského aeroklubu Solo. "Bol mi ako brat. Spoznali sme sa tu v aeroklube ako mladí chalani. Nielenže sme na letisku trávili každý víkend a všetky prázdniny, ešte aj na vysokú školu do Košíc sme chodili spolu. Spájalo nás veľa zážitkov, ťažko sa mi o tom rozpráva," hľadá slová Ľubo, Róbertov kamarát z popradského aeroklubu. Ten za posledné dva roky prišiel o 13 ľudí, s ktorými ho spájala profesia lietania. Solo patril medzi tých veľmi blízkych.
Róbert Soľava prepadol lietaniu, keď mal 15 rokov. Mal síce aj druhú lásku - hokej, ale túžba po lietaní vyhrala na celej čiare.
"Mnohí z nás snívali o profesionálnom pôsobení pri letectve, ale Solo bol dôsledný, dotiahol svoj sen, robil všetko pre to, aby ho naplnil," obdivujú Róbertovu cieľavedomosť kamaráti z aeroklubu.
Spomínajú na to, ako chcel byť Solo pilotom stíhačiek, ale túto túžbu mu prekazila - výška. "Paradoxne, ľudia si predstavujú, že piloti sú takí vysokí fešáci, no práve tá výška mu zahatala cestu stať sa pilotom. Ani tak sa však letectva nevzdal, rozhodol sa pre kompromisné riešenie - zostať pri letectve ako navigátor. O Solovi sa dá povedať, že ako letovod patril medzi špičku, mal za sebou množstvo ťažkých letov v zložitých situáciách," tvrdia jeho popradskí kamaráti.
l l l
Keď 35-ročný vojenský policajt Róbert Letko naposledy odchádzal späť do Kosova, lúčil sa so svojou manželkou slovami: "Mamka, už to voľajako vydrž. O tri týždne som doma." Trojročný Robko a desaťročná Dominika sa na príchod tatka veľmi tešili. "Celú izbu vyzdobili balónikmi. Na dvere napísali: Vitaj doma, tatko!"
O tom, že spadlo lietadlo, sa M. Letková dozvedela v piatok ráno z esemesky od českých vojakov, s ktorými Róbert pôsobil v misii. "Pri rozlúčke v Kosove si vymenili telefónne čísla. Dal im zrejme moje. Ráno som dostala takúto správu: Ahoj, žijete? Teraz čítam na internete, že spadlo lietadlo An-24."
Letko si misiu v Kosove vybral preto, že je najbližšia a relatívne najbezpečnejšia. "Vo svojom povolaní sa videl. Mal ho rád," spomína manželka.
l l l
Major Martinček pochádzal z Kysuckého Nového Mesta a do Čiernej nad Tisou sa priženil. Tlmene osvetlený byt Martinčekovcov bol už v sobotu večer plný príbuzných, niektorí prišli až zo stredného Slovenska. "Švagriná chodí s fotkou v ruke z izby do izby a plače, ale aspoň že už začala hovoriť. Nesie to veľmi ťažko," povedal vo dverách jeho brat Vladimír.
l l l
Mala to byť jeho posledná misia, sľúbil mi, že sa vráti nadobro. Povedal, že už bude tu a dá do poriadku dom," hovorí matka desiatnika Pavla Čigáša. "Ako dieťa chcel byť policajt alebo colník," hovorí jeho sestra Monika, dvojča.
V polovici 90. rokov išiel na prvú misiu do Juhoslávie. Potom nasledovalo Kosovo, návrat domov a opäť Kosovo. Tento 35-ročný šofér pancierového vozidla Aligátor nebol dobrodruh, chcel len pomáhať. Pavol nikdy nespomínal, čo ho do Kosova ťahá, nikdy nerozprával historky zo služby. "Jediné, čo povedal, bolo, že je tam strašná chudoba a že je mu ľúto tých rodín a detí," hovorí sestra. Na predvianočnej návšteve doma sa však zaprisahal, že toto je jeho posledná služba. A všetci s tým rátali, rodina aj kamaráti.
l l l
Vojaci z leteckej základne v prešovskej časti Nižná Šebastová smútia za svojimi kolegami za krátky čas už druhý raz. Po vlaňajšej nehode vrtuľníka, zahynuli vo štvrtok ďalší ich kolegovia.
Jedným z nich je aj 27-ročný Dušan Paľuch z Kojatíc. Jeho snom bolo zúčastniť sa na misii ako profesionálny vojak a po návrate sa chcel oženiť. "Na leto si naplánovali so svojou snúbenicou Števkou svadbu. Zúčastnili sa aj v televíznej šou Svadba snov," povedala jeho kamarátka Lucia Vysočanová z Kojatíc. V Svadbe snov skončil Dušan so snúbenicou na druhom mieste. Preto sa neženil za asistencie televíznych kamier, ale nechal si to na návrat domov z Kosova.
l l l
Ako zlé tušenie i znamenie osudu vníma 26-ročný Ján Horka z Vyšnej Slanej v okrese Rožňava to, že práve v čase pádu lietadla vytiahol fotky kamarátov a kolegov z misií, obzeral si ich a spomínal na tie najkrajšie spoločné zážitky.
Nemal ani tušenia, čo sa s chlapcami práve v tej chvíli deje. Len pocítil akési nutkanie zaspomínať si na nich. Pritom čakal už len na to, kedy prídu domov, lebo sa chystali na spoločnú lyžovačku.
On sám prišiel z misie v júli. "S Peťom Krištanom z Vranova a Rasťom Novákom od Trebišova sme boli stále v kontakte, aj keď som odišiel. Esemeskovali sme si a dohadovali sme si program, keď prídu. Veľmi chceli prísť lyžovať na Gemer. 'Janko, už budem doma, lyžiarsky výstroj mám kúpený, prídem k tebe lyžovať. Zoberiem aj Peťa.' Toto mi napísal Rasťo. Nedožili sa toho...," hovorí.
Spomína, ako si stretnutie dohodli a konečne, po niekoľkých pokusoch stretnúť sa v Gemeri, mali všetko pripravené na to, aby tu spolu strávili niekoľko dní na chate. Ján Horka je ostrieľaný misijný vojak, ale tragédia, pri ktorej stratil toľko kamarátov, mu nedá spať. Spomína, ako sa v misii chlapci spolu učili, po večeroch rozprávali aj o tom, aké autá si kúpia, keď prídu domov a plánovali budúcnosť. "Mali sme tam jednu veľkú nástenku a každý deň službukonajúci vojak odškrtával dni, ako sa blíži čas návratu."
Horka presne vie, ako sa vojaci cítili v posledný deň pred odletom. "Deň pred odchodom domov, tú poslednú noc, nikto nespí. Až tak sa teší domov. To viem z vlastnej skúsenosti, vždy to tak je. A určite mali nakúpených veľmi veľa darčekov pre rodinu a známych. To viem tiež."
l l l
Veliteľ jednotky pplk. Ľuboš Balucha sa tešil na Vianoce. Svojich chlapcov v Kosove nechcel opustiť, preto sa tešil na to, že strávi oneskorený Štedrý deň v kruhu najbližšej rodiny hneď v piatok po návrate. Jeho manželka a tri dcéry sa ho však už nedočkali.
Najstaršia dcéra je maturantka, práve na jej stužkovej slávnosti sa Ľuboš Balucha videl so svojou rodinou naposledy. Naučíme sa s tým žiť, ale nezmierime sa s tým nikdy," plače manželka Magdaléna. Svoj život zasvätil vojsku. Vojakom bol od pätnástich rokov, keď nastúpil na vojenské gymnázium.
l l l
Broňa Gregorovičová z Chtelnice chcela byť už ako dieťa v uniforme a chcela lietať. Stala sa vojenskou letuškou. Na palube lietadla An-24 sprevádzala vojakov, ktorí končili mierovú misiu v Kosove.
Broni sa zapáčila uniforma tety, ktorá slúžila v polícii. Povedala si, že bude mať podobnú - hlásila sa na vojenskú školu do Liptovského Mikuláša. Keď ju neprijali, odkrútila si ako chlapci základnú vojenskú službu a zamestnala sa na letisku v Malackách.
Do Prištiny letela len na otočku. Keď jej matke doma vo štvrtok zvonil telefón, myslela si, že volá Broňa, ktorá už mala byť späť. Volali však z ministerstva obrany, že lietadlo havarovalo. Potom prišli osobne oznámiť, že nežije.
V obývačke Gregorovičovcov horela v sobotu sviečka.
"Pri svojej práci bola šťastná. Videli sme to na nej, keď nám ukazovala fotky vojenských lietadiel. Tešilo ju, keď ju povýšili na čatárku, alebo keď prvý raz skočila padákom," spomína brat Boris, ktorý pre tragédiu pricestoval z Talianska. Na jej pracovnom stole zostali rozložené knihy, z ktorých sa učila na prijímačky na právnickú fakultu.
(jšt, jg, lyv, kar, kim, tim, frk, mit, bej)
Vojakov z Kosova poznala aj Martina Šindlerová
Presne pred mesiacom 21. decembra spievala pre vojakov v Kosove finalistka súťaže SuperStar Martina Šindlerová. Letela aj s otcom a ministrom obrany Jurajom Liškom tým istým lietadlom, ktoré vo štvrtok spadlo. Šindlerovej otec si lietadlo pamätá ešte z letky z Ostravy, kde bol na vojenčine a staral sa oň.
Šindler hovorí, že vojakov v Kosove spoznali, viac ako polovici z nich Martina podpísala karty pre manželky, deti. "Strávili sme s nimi pekný deň."
Vojaci boli podľa neho príjemní ľudia. "Cítili sme sa s nimi veľmi dobre. Je to neuveriteľná katastrofa. Keď som sa to dozvedel, nedokázal som do rána zaspať," hovorí. Od veliteľa Ľuboša Baluchu, ktorý zahynul, dostali Šindlerovci pamätnú medailu. (rf)
