Ale to sa Ondrejovi Nepelovi nestávalo. Na sapporskej olympiáde si v "škole" získal taký náskok (54 bodov), že voľnú, ako s úsmevom poznamenala jeho trénerka Hilda Múdra, mohol odšúchať po zadku.

"Nijakú inú súťaž som s Ondrejom neprežívala tak pokojne, vyrovnane, ako práve jeho poslednú, tretiu olympijskú, a to napriek tomu, že každý od nás čakal zlatú medailu," spomína žena, ktorú síce volal teta, ale bola mu druhou mamou.

V Innsbrucku ako štrnásťročný skončil dvadsiaty druhý, v Grenobli ôsmy, no do Sappora cestoval ako úradujúci svetový aj európsky šampión. Mimo ľadu zavše nervačil, ale len čo naň vkročil, pôsobil sebaisto.

Nepela nebol skokan typu Jacksona, ani umelec typu Curryho, ale to, čo vedel, vždy odjazdil. Nepadal.

Československo naživo odkázané na rádio, až z televízneho záznamu zistilo, že Ondrejov životný úspech sprevádzal aj pád po trojitom odpichnutom rittbegri. Rozhlasový reportér Gabo Zelenay ho zahovoril.

Trinásť skokov, jeden pád, je tam toho, keď výsledkom bolo jasné prvenstvo a zlatá medaila. Ale Nepelu mrzel, v dôsledku toho skončil vo voľnej jazde až štvrtý. "Takmer hodinu ho v šatni so mnou rozoberal, odchádzali sme z haly úplne poslední," spomína Múdra.

O takmer tri desaťročia preberala zaňho ocenenie pre slovenského športovca storočia. "Pripadám si ako matka, ktorá prežila svojho syna," poznamenala.

Nepela si po Sappore na nátlak vtedajšej vrchnosti odkrútil na ľade ešte jednu zimu, s ktorou nerátal, k štyrom európskym primátom pridal piaty a k dvom svetovým na bratislavskom ľade tretí, a pobral sa do Holiday on Ice.

Vychutnával si život v pánskej spoločnosti zrejme až tak, že sa mu to stalo osudné. Ako tréner stihol ešte pomôcť Nemke Claudii Leistnerovej k európskemu zlatu (1989), ale už ho neoslávil. V Mannheime práve dožíval svoje posledné hodiny. (mo)