"Mala som planý sen. Snívalo sa mi s Martinkom, sedel na bielom koni. Mala som strach, aj som si poplakala a šla som sa ráno rýchlo za neho pomodliť do kostola. Bola mi veľká zima, tak som sa ponáhľala domov a v tom prišiel vnuk Tomáško a povedal mi: Babko, neplač, idem ti povedať jednu správu, aby si sa nevyľakala, keby si niečo počula od cudzích," hovorí Emília Modríková zo Spišského Štiavnika, Martinova babka.

Na vnuka Martina spomína ako na "zlatého chlapca". "Vždy mi pomohol, keď cez prázdniny za mnou prišiel, vždy mi drevo prichystal, vodu nanosil, lebo ja tu žijem sama a už mi je ťažko všetko porobiť," dodáva 85-ročná pani.

Hovorí, že keď sa Martin dal na dráhu vojaka, mala trochu strach, najmä keď mal ísť do nebezpečných oblastí. "Ale vždy ma upokojil, že ‚babko, neboj sa, ja tam budem len v kancelárii sedieť, výplaty vojakom robiť'," spomína Martinova stará mama.

Sedí nad hŕbkou fotografií, na ktorých je vnuk Martin, občas jej oči zalejú slzy, potom odhodlane povie: "Verím, že je v dobrých rukách a bude v poriadku. Už len čakám na večer, aby mi prišli povedať, čo je nové."

Veľkú nádej do lekárskej starostlivosti v košickej nemocnici vkladá celá Martinova rodina. "Dúfame, že to dobre dopadne. Naozaj nepoznám lepšieho chlapca," hovorí Martinova teta Anna Martinková. Tvrdí, že Martin bol "hlavička na ekonómiu a čísla".

Priznáva, že keď sa strojil na misiu do Kosova, rodina to ťažko prežívala. "Mala som obavy, predsa len napríklad riziko výbuchu míny tam bolo veľké, ale on nás vždy upokojoval," dodáva Martinova teta. Aj ona sa tešila na jeho návrat. "Bol dlho preč, po škole už bol viac v Leviciach ako doma, teraz sa s manželkou Miškou tešili, že si konečne zoženú spoločný byt, usadia sa a budú môcť pomýšľať aj na rodinu," dodáva Martinková. (kim, afo)