Pozostatky lietadla An-24, v ktorom zahynulo 42 ľudí. FOTO PRE SME - ROBERT SÁNDOR
Obyvatelia malebnej dedinky Hejce neďaleko slovensko-maďarskej hranice sú na hukot leteckých motorov zvyknutí. Lietadlá z juhu Európy prelietavajú ponad ich domy, vzdialené od košického letiska vzdušnou čiarou sotva 30 kilometrov.
"Lietavajú dosť nízko, deti im vždy mávajú. Ale dnes večer to bolo iné. To lietadlo letelo akoby priamo nad komínom. Aj motory čudne hučali. A potom bola v televízii prvá správa, že niekde tu spadlo lietadlo. Vedela som, že je zle," zalamuje rukami Margita Czakóová.
Je mrazivý štvrtok, niečo pred desiatou večer. Na malom námestíčku stoja tri hasičské cisterny a terénne auto, čaká aj sanitka, všetky z Košíc. "Hovoria, že k miestu havárie sa nedostaneme. Je vysoko v horách, cesta je samý ľad. Čakáme na ďalšie pokyny. Je tu päť košických posádok, niektoré sa už vydali na cestu hore," hovorí muž v červenej záchranárskej kombinéze. Je z vojenskej nemocnice v Košiciach a na pozadí reflektorov svieti ako prízrak. Medzi košickými záchranármi bol vyhlásený mobilizačný plán.
Košickí hasiči sú naštartovaní na súboj s ohňom, lebo lietadlo sa údajne vznietilo, horí aj les. "Nechápem, načo robíme medzinárodné cvičenia, keď tu teraz nemá kto veliť. Všetci stojíme a čakáme na pokyn. Pritom kolega zo záchranky tvrdí, že ich vozidlá sú už tam." V rade stoja aj dva maďarské hasičské vozy.
"Neodporúčam vám, aby ste tam išli. Problémy majú aj terénne vozy," upozorňuje nás muž v zelenej uniforme lesníka. Je pol jedenástej, približne tri hodiny po havárii vojenského lietadla An-24.
Medzitým maďarskí policajti tvoria živú zábranu. "Nikto tam nesmie. Pochopte, zomrelo tam viac ako štyridsať ľudí vo vojenskom lietadle," odolávajú rýchlo rastúcej presile novinárov.
Odmietajú pustiť aj chlapíka s lekárskou taškou. "Som zubár. Môžem pomôcť pri identifikácii obetí podľa chrupu. Chcem len pomôcť," presviedča neoblomných policajtov György Szilágyi z neďalekého Göncu. Prišiel, lebo počul vrtuľníky a dozvedel sa od priateľa, čo sa stalo.
Zopár z nás už nemieni ďalej čakať. Miestna dievčina nám ochotne ukazuje cestu, ktorú polícia ešte nestihla zablokovať. "Je to ďaleko. Hovoria, že sedem, osem kilometrov."
Musíme si pomáhať
Keď sme sa vrátili nad ránom do dediny, azylom pre desiatky skrehnutých vojakov, policajtov, záchranárov, novinárov sa stala spoločenská miestnosť obecného úradu. Uprostred noci sa na stoloch objavujú čerstvé pagáče, rožky posypané syrom, horúci čaj, vynikajúca čierna káva.
Učiteľ základnej školy v susednom Vilmány András Mester natiera čerstvý chlieb bravčovou masťou, sype naň cibuľku. "Keď som sa dozvedel, čo sa stalo, nemohol som ostať doma. Teraz si musíme pomáhať," povedal. Pekár z Göncu priviezol sto bochníkov chleba z nočného výpeku. Ktosi z dediny dovliekol 10-litrové vedro domácej bravčovej masti. Iný zasa zopár balení mletej zrnkovej kávy. V domove sociálnej starostlivosti, ktorý patrí katolíckej cirkvi, navarili možno hektoliter čaju.
Ženy pobehujú okolo stolov, zbierajú plastové poháre, zmývajú dlážku. Aj manželka starostu je na nohách.
"Je to obrovská tragédia. Naši ľudia ju veľmi citlivo vnímajú. Je mi hrozne ľúto tých chlapcov," hovorí starosta Géza Rohály. Zrazu zvoní telefón. Starosta vysvetľuje, že všetko je v poriadku, všetko zatiaľ zvládnu sami.
"Volala pani ministerka vnútra. Pýtala sa, či niečo nepotrebujeme, že stačí povedať. Poďakoval som sa za ochotu. Ale teší ma, že zdvihla slúchadlo a zavolala jednému obyčajnému starostovi."
Stačilo pár metrov
Tesne pred piatou hodinou ráno sa končí porada velenia. Zdrvený náčelník generálneho štábu Ľubomír Bulík sa chystá na miesto tragédie: "Je to najstrašnejšia udalosť v dejinách slovenského letectva."
Maďarský policajný hovorca plní svoj sľub. Na druhý deň o pol desiatej doobeda sú pred obecným úradom pristavené dve vojenské nákladné autá. Cesta nahor trvá takmer hodinu a pol. A potom ešte 20 minút pešo.
Vo vzduchu cítiť zápach spáleniny. Spomedzi polámaných stromov zlovestne trčí obhorený chvost lietadla so slovenským znakom. Pred i za ním sú roztrúsené časti trupu, krídiel, kusy plechov. Plechové stopy havárie sú aj v korunách okolitých stromov.
V zasneženom lese, pripomínajúcom skôr vianočnú idylku, vládne mŕtve ticho. Novinári z AP, Reuters a ďalších agentúr, z televíznych a rozhlasových staníc, printových médií stoja pred divadlom skazy v nemom úžase. Kordón policajtov, ktorý má zabrániť, aby prenikli do zóny vyšetrovania, nemá veľa práce. Realita je oveľa krutejšia, ako si mnohí predstavovali.
Lietadlo vysekalo do porastu štyridsať metrov širokú a asi tristo metrov dlhú brázdu. Za ňou je zráz a čistina. "Stačilo, aby leteli o pár metrov vyššie. Do Košíc by doplachtili," myslí si jeden z novinárov.
"Rozhodli sme sa, že postavíme na mieste tragédie slovenským vojakom pomník. Viem, že im to nepomôže. Ale zaslúžia si to," hovorí dojatý starosta.
Generál Bulík je tvrdý chlap. Ale ani on nedokáže v sebe poprieť, že je človek z mäsa a kostí.
Učiteľ zo susednej dediny András Mester natiera čerstvý chlieb masťou. Obecný úrad otvoril svoje priestory. FOTO PRE SME - ROBERT SÁNDOR
Košickí záchranári vyrazili z Košíc už o štvrť na desať. Pre 42 ľudí však už bolo neskoro. Zachránili iba jedného. FOTO PRE SME - ROBERT SÁNDOR
