„Len čo sme prišli do Popradu, do kasární, to ako keby som prišla do iného sveta. V takej veľkej miestnosti sme si museli na betón doniesť slamy a tam si ľahnúť. A títo esesáci v čiernych uniformách, tí spišskí Nemci, už začali hovoriť, že nejdeme na robotu, ale že ideme hore. Ale kto vedel, čo to je hore. To sme v Osvienčime… v Osvienčime sa dozvedeli, že kde oni mysleli hore. Do plynu.“
Takto zachytil spomienku pani R. V., vtedy 25-ročnej mladej ženy, na prvé jarné dni roku 1942, etnológ Peter Salner v knihe Prežili holokaust. R. V. bola jednou z 1000 dievčat zo Šariško-zemplínskej župy, ktoré boli zaradené do prvého transportu slovenských Židov. Bol vypravený 25. marca 1942.
„Z popradskej stanice sa vlak pohol o 20.20 a slovenské územie pri Čadci opúšťal krátko po 4. hodine ráno 26. marca. O niekoľko hodín neskôr podrobili obete prvého transportu už povestnej selekcii na rampe osvienčimského tábora,“ píše historik Ivan Kamenec.
Od marca do októbra, keď boli transporty zastavené, podľa údajov Ústredného zväzu židovských náboženských obcí územie Slovenska opustilo 57 628 Židov. Vojnu z nich prežilo len 282.
Výbuch počas spomienky
Včerajšie pietne stretnutie, ktoré pri príležitosti 59. výročia začatia deportácií pri budove bývalej synagógy v Poprade zorganizovalo občianske združenie Ester, narušila mohutná explózia. Pohodený delobuch explodoval na vedľajšej parcele počas príhovoru primátora Štefana Kubíka. Nikoho nezranil. Šokovaný primátor explóziu označil za provokáciu a vyslovil nad tým poľutovanie.
Operačný dôstojník polície pre SME povedal, že nešlo o výbuch nástražného výbušného systému, ale o petardu. Podľa neho hodili v blízkosti synagógy petardu deti a polícia udalosť ďalej nepreveruje.
Už desať rokov sa spomienka uskutočňuje v prítomnosti mestskej polície a nikdy sa nič podobné nestalo. V tomto roku policajti na akcii chýbali. (mar, čtk, olo, ldi)
