Rozprávkarka s vyšívaným srdcomKaždý národ má literárne diela, na ktoré si nedá siahnuť. Obyčajne sa týkajú jeho najpodstatnejších a najposvätnejších vecí: jazyka, národnej povahy, mýtov a legiend... A obyčajne sú to diela, ktoré chcú vidieť národ v tom lepšom svetle. Ak je národ veľkorysý a sebaironický, dokáže si z nich sám utiahnuť a z času na čas ich mierne parodovať. Ale beda, ak by takéto dielo zľahčil príslušník nejakého iného národa. Možno by sme ani netušili, na počiatku koľkých medzinárodných konfliktov či nevraživosti stála obyčajná literatúra.

V českom písomníctve by sme našli hneď niekoľko takýchto erbových diel. Na dvoch protikladných póloch stoja dve nesmrteľné knihy - Dobrý vojak Švejk a Babička. Obe spája približne toľko vecí, koľko ich rozdeľuje. A obe vypovedajú o povahe českého národa viac ako sociologické štúdie.

Babička, táto próza utkaná z melódie jazyka, snov a spomienok, vyšla prvýkrát v roku 1855 a odvtedy vyšla viac než 300-krát. Názorne to znamená po 150 rokov, rok čo rok dve vydania. Tomu sa už hovorí bestseller.

Babička je šťastný typ prózy. Keby bol taký literárny termín, mohli by sme ju označiť za slnečnú prózu. Kniha je nabitá milými, humornými, láskavými epizódkami a charakteristikami ľudí. Ak sa objaví nejaká prekážka, tak len preto, aby ju hrdinovia s fortieľom prekonali. Aj sociálna bieda funguje iba na pozadí ako malebná kulisa. A aj tá najotrasnejšia časť, v ktorej sa zjaví vášeň, šialenstvo a hriech, prichádza ako logická súčasť života. Smrť v tomto rudimentárnom ponímaní je prirodzená a očakávaná.

Keď k tomu pripočítame naozaj prekrásny jazyk, akým dnes už nikto nepíše ani nehovorí (možno pre celkový úpadok jazyka, a nielen češtiny), vnímame osobitné postavenie Babičky ako pochopiteľné a opodstatnené.

Keby sme posudzovali Boženu Němcovú len podľa Babičky, museli by sme ju vnímať ako akúsi správkyňu skanzenu, ktorá ochraňuje starosvetské zvyky, jazyk a vyjadrovanie ľudu. A hoci má táto autorka na konte aj zbierku ľudových rozprávok a povestí, jej obraz len ako národnej buditeľky by bol jednostranný.

Němcová bola moderná žena svojej doby. Dnes by si možno rozumela s feministkami, možno by sedela v českom alebo európskom parlamente a možno by mala svoju talkšou v nejakej televízii. Na celý život ju slnečne poznačilo idylické detstvo so svojou babičkou Magdalenou Novotnou, ale je celkom isté, že harmonický obraz detstva sa celkom nekryje so skutočnosťou.

Ledva odrastená, ako 17-ročná sa vydala za Josefa Němca, nepokojného rebela a národovca, ktorý bol často prenasledovaný rakúsko-uhorskou byrokraciou. Ich manželstvo nebola slasť. Dodnes kolujú mýty o horúcej krvi Boženy Němcovej, ktorá vraj mimo manželstva absolvovala niekoľko divokých ľúbostných vzťahov.

Túto stránku môžeme vidieť v jej knižne vydaných Listoch, ktoré patria k najpriebojnejšiemu z intímneho sveta, čo poskytli inak cudní ľudia obdobia národného obrodenia. Niektorí znalci tvrdia, že až v týchto listoch sa prejavuje európska a nadčasová úroveň Boženy Němcovej, rozprávkarky, ktorej život vôbec nebol rozprávkový.

DANIEL HEVIER

Babička stále vychováva nové vnúčenceKlenot českej literatúry existuje aj v podobe vydareného filmu režiséra Antona Moskalyka. Televízna Babička odchovala od svojej premiéry v roku 1971 pred obrazovkami už niekoľko generácií vnúčeniec. Nezabudnuteľná Jarmila Kurandová (1890 - 1978) sa titulnej postavy zmocnila veľmi prirodzene, napokon s filmovými matkami a starenkami už mala bohaté skúsenosti - spomínate si napríklad na Pyšnú princeznú alebo Tři zlaté vlasy děda Vševěda?

Jej obsadenie nebolo žiadnou náhodou. V tom čase ju totiž hrávala aj na scéne Státního divadla v Brne a kritici písali, že jej Babička "je významným pokusom o stvárnenie prototypu českej matky, symbolu láskavej lásky, životnej múdrosti a úcty k tradíciám".

Ďalšou zaujímavosťou je, že z Brna pochádza aj predstaviteľka Barunky Libuše Šafránková. Kým pre osemdesiatročnú Kurandovú išlo o poslednú hereckú príležitosť, jej osemnásťročná kolegyňa práve v tomto filme debutovala pred kamerou. Dovtedy neznáma študentka konzervatória okamžite zaujala. Práve vďaka Babičke si ju všimli a s obľubou začali obsadzovať mnohí ďalší režiséri.

Zahrala si v mnohých zľudovelých snímkach, ako sú napríklad Tři oříšky pro Popelku, Jak utopit doktora Mráčka aneb Konec vodníků v Čechách, Vrchní prchni alebo Vesničko má středisková. Dnes má Libuše Šafránková stále angažmán v Národnom divadle v Prahe.

Na svoju úlohu Lady v príbehu z Veľkého Bielidla si zaspomínala pre SME herečka Květa Fialová.

"Bola to príjemná spolupráca, na nakrúcanie si, samozrejme, pamätám. Knihu som čítala ešte v škole. Ale poviem vám, keď som mala asi tak desať rokov, bola mi táto babička protivná. Najmä tým, že skákala cez plot po pierka," smeje sa Fialová.

Neskôr si k nej vzťah predsa len našla. "Deti nemajú rady takéto pozitívne postavy. Keď som sa dívala na film krátko po jeho dokončení, páčil sa mi. Keď sa naň však dívam teraz, páči sa mi ešte viac. Každá stará vec dnes totiž pri tom všetkom, čo živí televízia, vyznieva ešte hodnotnejšie," hovorí Fialová.

A ako spomína na mladučkú Libušku Šafránkovú v úlohe Barunky? "Libuška vtedy ešte študovala na konzervatóriu. Pri nakrúcaní som ju stretla prvýkrát, bola milé dievčatko."

Květa Fialová má rozprávky rada. "Vyrástla som na nich, veľa som čítala. Od Boženy Němcovej asi všetko. V škole sme mali veľa vecí povinných, ja som čítala aj vo voľnom čase," uzavrela herečka.

V českom filme Slovensko zastupovala herečka Magda Vášáryová. (her, zk)