foto
- Čo to píšeš, cár?
- No predsa kroniku, cár!
- Po francúzsky?
- No a? Veď som Európan."
Nerobme si ilúzie, nie je príliš veľa tých, čo vedia, že tento úryvok je z románu naprosto slovenského. A nielen to, že jeho aktéri sú dokonca hrdinami románov dvoch, toho úplne prvého slovenského od Jozefa Ignáca Bajzu, od ktorého si ich po dvesto rokoch vypožičal Ľubomír Feldek pre román svoj. Aj ten, nazvaný Van Stiphout, je prvý, teda prvý Feldekov, a vlastne aj jeho posledný. Teda, zatiaľ posledný, čiže doteraz jeho jediný.
Feldek si známych hrdinov nepožičal len tak, k Bajzovmu odkazu sa hlásil už mottom na začiatku románu, skôr, než začal rozohrávať novodobý príbeh pánov Reného a Van Stiphouta. Vlastne ani nie tak celkom novodobý, veď sa odohral už pred takmer polstoročím. Ba čo horšie, prelom 50. a 60. rokov minulého storočia nebol v tejto krajine (na rozdiel do dôb Bajzových) časom osvietenstva, takže o novodobosti mohli hovoriť sotva ak fanatici, očakávajúci šťastné zajtrajšky.
A vlastne tiež ani nie tak pánov Reného a Van Stiphouta, ale súdruhov, veď inak im ani nepovedali. Teda nie v 18. storočí u Bajzu, ale v oravskej fabrike, kde sa obaja mladí intelektuáli pomerne nečakane ocitli. Teraz možno tí, ktorí nepoznajú toto Feldekovo dielo, spozornejú, no ide o planý poplach. Nijaký budovateľský román, naopak, jeho majstrovská paródia.
Je malým zázrakom, že v čase prekvitajúcej normalizácie vyšla na Slovensku kniha, ktorá sa pod rúškom pikareskného príbehu vysmievala najposvätnejším témam socializmu. Znejasňovanie jasných odkazov na Bajzu dosiahlo svoj vrchol v postave Van Stiphouta - podľa názvu románu všeobecne predpokladaného hlavného hrdinu. Tým je však, samozrejme, jeho priateľ René alias autor knihy.
Alebo je ním predsa len Van Stiphout? Veď je to on, aj keď sa občas na dlhší čas z rozprávania kamsi vytratí, kto je svojím neskrotným bohémstvom najzdravším prvkom prapodivného spoločenstva fabrického mechanizmu. On je tým šašom na budovateľskom dvore, ktorý si síce ešte nedovolí povedať, že súdruh je nahý, no ním nastavené zrkadlo "blázna" postupne Renému otvára oči v bizarnom panoptiku.
"Čo by teraz spravil Van Stiphout?," neraz sa pristihne René pri myšlienke na tohto mystifikátora z presvedčenia. "Niektoré jeho klamstvá boli pravdivejšie ako pravda," utvrdzuje Reného obdiv ku kamarátovi autor. Jeho rozprávanie je presvedčivé, veď René prežíva Feldekov dvojročný príbeh v oravskej fabrike, ktorý mal aj iné roviny než len tú pracovnú - osudové stretnutie s budúcou manželkou i smrť otca, ktorého zlomilo komunistické väzenie a vykonštruovaný politický proces.
Práve pasáž o otcovi bola v roku 1980 najviac postihnutá cenzorskými zásahmi. Keď sa vydavateľ Ivan Panenka rozhodol, že po štvrťstoročí opäť privedie Reného a Van Stiphouta na scénu, mal ambíciu vydať román v kompletnej podobe. Vtedy sa zistilo, že pôvodný rukopis už nejestvuje, a tak sa román prekladal do slovenčiny z maďarskej, necenzurovanej verzie, ktorá vyšla vo vydavateľstve Madách.
No nie všetko sa autor rozhodol použiť (a dačo zasa do nového vydania dopísal), takže napríklad kapitola o tom, ako Feldeka v päťdesiatom ôsmom preverovali a vyhodili z Mladých liet, čo priamo predchádzalo jeho "dobrovoľnému" odchodu medzi robotnícku triedu na Orave, zostane slovenským čitateľom neznáma. Iba ak by si ju prečítali v maďarčine, čo by nesporne ocenil aj veľký kombinátor, slovenský Európan Van Stiphout.
