Debakel vodcov pražskej jari, ktorí sa nedokázali postaviť proti neostalinizmu importovanému na tankoch augusta 68, sa zavŕšil potlačením demonštrácie na prvé výročie okupácie to už neboli ruské tanky, samopaly a obušky. O rok neskôr som zmaturoval, ale v podmienkach aké priniesol Husákov režim, som žiť nechcel. Lenže čas, kedy sa dalo dostať „von" skončil, režim pribuchol poodchýlenú železnú oponu. Ako mnohí moji rovesníci som začal uvažovať o ilegálnom úteku. Mal som spolužiaka s gymnázia, ktorý poznal kohosi, čo sa vrátil z prezenčnej služby na hraniciach. To čo nám bývalý pohraničiar opísal, bol horor , ale my sme boli už vlastne rozhodnutí. Keď sme sa ocitli v pohraničnej obci na Šumave, tvrdili sme, že si chceme nájsť brigádu. Poradili nám nocľaháreň, ale zároveň domáci náš príchod ohlásili na útvar Pohraničnej stráže. Taká bola vtedy doba. Rátali sme s tým a skôr než nás prišla patrola zatknúť, boli sme už v za prvými drôtmi.
V bahne sme prečkali do rána
Keď sme vstúpili do nočného šumavského lesa, o prekážkach, aké na nás čakajú sme mali len teoretickú predstavu. Bol september, noc bez jedinej hviezdy, zima. Vedeli sme o tom, že tam sú výmetnice, možno aj míny a tak sme kráčali za sebou tak, že ten prvý držal tesne nad zemou dlhý kuchynský nôž. Raz sme skutočne akýsi napnutý drôt našli a obišli ho. Vedeli sme aj o tom, že nám hrozia psy, ktoré pohraničiari cvičia na chytanie ľudí. Boli schopné zaútočiť na každého okrem svojho psovoda, pohraničiari ich púšťali do pásma a sami čakali na jeho okraji. To urobili aj v tú noc. Pokúšali sme sa psy zmiasť, ale bolo ich veľa. Preháňali sa po úzkych chodníkoch, ktorými sa dalo prechádzať medzi bažinami. Zachránili sme sa ponorením do blata, kde sme prečkali skoro až do rána.
Prenasledoval nás aj v Nemecku
Keď svitalo dostali sme sa k ďalším ostnatým drôtom, za nimi bol asi 100 metrový priesek. Obďaleč strážne veže. Priestor mali ako na dlani. Rozbehli sme sa a pohraničiari spustili paľbu. Najprv jednotlivými ranami, potom dávkami. Napriek tomu sme priesek prebehli a bežali ďalej do strmého zalesneného kopca. Samotná štátna hranica bola až na temene kopca, ale vedľa stál pohraničiar.
Nevedeli sme, že pohraničiari na nás čakajú na cca 25 kilometroch dĺžky hraníc mali pohotovosť odkedy nás patrola nenašla v ubytovni. Stáli asi v 50 100 metrových rozostupoch. Pohraničiara, na ktorého sme natrafili, sme obehli a bežali ďalej, hoci na nás strieľal. O chvíľu sme boli v Nemecku, vtedy sa volalo Západné. Ale pohraničiar nezastal, prešiel hranicu tiež a bežal spolu s nami z kopca hustým šumavským lesom smerom do Nemecka. Bežal a strieľal. Napli sme všetky sily, ale pohraničiar bol stále za nami. Kopec sa pomaly končil, každú chvíľu sa mohli stromy rozostúpiť.
Dávky zo samopalu
Náš prenasledovateľ bol za nami asi dvadsať metrov a nezasiahol nás len kvôli hustému lesu. Vedľa mňa bežiaci priateľ zrazu padol ako podťatý. Vrátil som sa k nemu, ale kým som zistil či je zranený, dobehol aj pohraničiar. Myslím že z toho, že ten druhý leží nehybne na tvári bol rovnako zdesený, ako ja. Kamarát ale žil, bol len v šoku. Obom nám odľahlo, pohraničiarovi aj mne. Skúsil som s ním nadviazať reč, myslím, že som naňho kričal, nech sa na to vykašle a nechá nás ísť, veď sme už v Nemecku... Ale pohraničiar bol roztrasený a znovu začal vystrájať so samopalom. Boli sme naňho dvaja, iste sa bál. Donútil ma postaviť sa čelom ku stromu, a strieľal okolo mňa. Chvíľami tak, že mi rozpálenú hlaveň samopalu položil na temeno. Chcel nás vystrašiť, a súčasne privolať hliadku. Onedlho džíp s posilami prišiel. Ani títo si nerobili nič z toho, že sú za hranicami. Odviezli nás na posádku, kde nás vyšetroval akýsi civil. Vojaci medzitým tĺkli na dvere, kliali a vyhrážali sa nám bitkou. Ako som vyrozumel, bolo zvykom vydať prebehlíkov tým, čo kvôli nim prežili noc „na čáre", plnú strachu, zimy a únavy.
„Minule bol prúser"
Vyšetrovateľ ich ale odohnal s tým, že „minule bol prúser". Zápisnicu si písal podľa seba, vynechal z nej nasadenie psov, aj streľbu. Keď som povedal, že to píše zle, len mávol rukou, „tady platí to, co napíšem my, ty jsi už jen mukl". Neskôr ale s nami na džípe robili akúsi rekonštrukciu našej trasy, všetko zakresľovali do mapky. Potom nás odviezli v putách na Bory, to bol ťažký žalár pre politických pri Plzni. Potom som prežil pár dní na Pankráci, spomínam si ako v nedeľu väzni spievali, bolo aj tradičné „vepřo- knedlo" (pravda, mäso bolo skazené). Potom Ilava, Leopoldov a napokon preplnený Justičný palác, kde musel na cele každú noc jeden driemať postojačky, aby ostatní mohli spať na strožochoch, ktorými bola pokrytá celá podlaha. V cele pre troch sme žili siedmi, väznice boli vtedy, v roku 1971, plné politických, najčastejšie za to, čo ja.
Súd
Na súd prišiel svedčiť aj pohraničiar, bol už v civile. Ukázalo sa, že je z Prahy, tiež stredoškolák. Nosil lennonovky a ja som si uvedomil, že to, že tu stojím vo väzenskom ja a nie on, je asi len vec náhody. Obvinil ma, že som ho chcel uplatiť a že so ho vyzval odísť na Západ. Z väzenských rozhovorov som už vedel, prečo takých, ktorí neustrážili sektor, mohli obviniť zo spoluúčasti, za čo bolo 18 mesiacov vojenskej väznice v obávanom Sabinove.
Väznenie som prežil v zdraví, dalo mi zažiť paradoxný pocit slobody toho, komu už niet čo vziať. V ťažkých chvíľach aké som zažíval v neskorších rokoch, mi táto skúsenosť bola vždy naprospech.
Z premianta troska
Kamarát sa zo šoku spamätal a zdalo sa, že sa nič nestalo. Ale do roka sa uňho rozvinula periodická psychóza, ktorá sa z roka na rok zhoršovala. Ešte raz sa pokúsil prejsť, dostal tuším dva roky. Potom znovu psychiatria, elektrošoky, inzulínové šoky... Z niekdajšieho premianta školy urobila takáto liečba rýchlo trosku. Znovu a znovu sa pozviechal, ale psychóza sa zakaždým vrátila. Kým prišiel november 89, bol už na trvalej invalidite. Po revolúcii som sa, ako mnohí iní, venoval viac budúcnosti, než minulosti. Nepátral som po tých, čo ma zadržali, súdili alebo väznili. K tejto kauze som sa vrátil až potom, čo sa začali zverejňovať mená občanov evidovaných ŠtB. Ukázalo sa, že zo všetkých možných zväzkov, ktoré na mňa ŠtB viedla, má Ústav pamäti národa len jediný, ten spred 34 rokov. Má viac ako 150 strán a napohľad pôsobí podrobne a hodnoverne, ale obsahuje klamstvá v dvoch rozhodujúcich veciach. Vyšetrovatelia ŠtB v ňom zatajili, že nás odvliekli z územia Nemecka. Vo zväzku je falošná mapka nášho úteku. Oklamali aj pokiaľ ide o streľbu. Vraj bol na nás vystrelený jeden výstrel. Na neozbrojené osoby bolo totiž zakázané strieľať dávkami zo samopalu, či guľometu. Takíto „narušitelia" mohli byť zabití, ale jednotlivými ranami. „Humanizmus" tohoto predpisu dnes už ťažko vysvetliť.
Systém hranice
Vtedajšia železná opona mala všade približne rovnaký systém: prvou nástrahou boli občania v blízkosti hraníc, najmä takzvaní pomocníci Pohraničnej stráže. Potom boli drôty a tabule s varovaním, tam sa začínalo pohraničné pásmo. Za vstup doň už bolo väzenie. Mohlo merať sto metrov, ale aj dvadsať kilometrov (náš prípad). V pásme bývali kedysi míny, výmetnice alebo iné pasce nastražené pohraničníkmi, ktorí v pásme patrolovali. Na konci pohraničného pásma bol opäť plot z ostnatých drôtov, kedysi býval pod elektrickým napätím. (Do roku 1965 pozn. red.) Potom voľný priestor, často zoraný (kvôli stopám), ten slúžil na ostreľovanie prebehlíkov. V ňom stávali strážne veže, v slangu nazývané špačkárne, na ktorých strážili dvaja, traja pohraničiari, spravidla so samopalmi alebo s ľahkým guľometom. Za týmto pásmom už bývala štátna hranica. Stávalo sa, že k nej boli ešte ďalšie kilometre (ako v našom prípade).
Autor: JÁN BUDAJ
