
Andrei Makine (1957) je autorom kníh: Dcéra hrdinu Sovietskeho zväzu, Spoveď padlého zástavníka, Za čias rieky Amur, Francúzsky testament, Zločiny Oľgy Arbelinovej, Rekviem za Východom a Hudba jedného života.
ANDREI MAKINE prežil detstvo na Sibíri, s dozvukmi vojny a gulagov. Roku 1987 odišiel do Paríža, nejaký čas býval v hrobke na cintoríne Pere-Lachaise, písal romány, ktoré vydával za preklady z ruštiny, lebo žiadnemu francúzskemu vydavateľovi sa nezdalo, že by mužík zo Sibíri mohol písať hneď po francúzsky. Makin sa naučil po francúzsky od starej mamy, ktorá sa vo Francúzsku narodila. Roku 1995 za román Francúzsky testament dostal Prix Gouncourt a Prix Médicis.

FOTO - FREDDY RIKKEN
V Paríži býva v malom byte na Montmartri. Vysoký, starosvetský intelektuál, rezervovaný a plachý. Nemá žiadne svoje územie či oheň, ktorý by bránil, je vykorenený svojou podstatou. Je veľmi vzdelaný, a tak rád hovorí o histórii, o hokeji, aj o vierozvestcoch alebo o kráse. Nosí sako a zelený batôžtek a najradšej chodí pešo. Denne dostáva dvadsať listov a keď nedvíha telefón, je to preto, že odišiel do Vendée, kde si prenajíma domček. Má pozvania do celého sveta - napokon jeho knihy preložili do tridsiatich jazykov. V češtine práve vyšiel román Francúzsky testament a v slovenskom preklade Mariána Minárika Spoveď padlého zástavníka.
Pätnásť rokov žijete v Paríži, píšete po francúzsky. Ste ešte Rus alebo už Francúz?
„Ach, všetci sa ma pýtajú na to isté. Hovorím si, či má zmysel sa tým ešte zaoberať. Dôležitý je výsledok - v mojom prípade kniha.“
Má zmysel pýtať sa, či je možné stať sa Francúzom?
„Neviem, čo je to Francúz? Bretónec, Marseillčan, Alsasan, Parížan, Parížan z predmestia - ale áno, veď má francúzsky pas. Milujem pestrosť. Nepýtam sa, odkiaľ pochádzate, obaja však hovoríme po francúzsky, takže sme v tejto chvíli Francúzi. Napríklad, černoch Dumas - možno najfrancúzskejší zo všetkých francúzskych spisovateľov.“
Zažili ste snobské prehliadanie nakladateľov a potom slávu laureáta Gouncourtovej ceny. Ako ste sa s tým vyrovnali?
„Chladnokrvne. Na nejaké rýchle uznanie som nikdy nepomýšľal. A nebolo to ani také dôležité, veď akékoľvek uznanie je relatívne. Potom som dostal Gouncourta a bol som na vrchole. Zažil som teda oba extrémy a všetko, čo sa mi odteraz stane, bude len niečo medzi.“
Kedy vás niečo po prvý raz oslnilo?
„Ženy ma oslňovali odjakživa. Ako veľmi mladý muž som sa na Sibíri zamiloval. Mohla mať tridsaťpäť a chodila po vodu k riečke. Kráčala a ja som sa na ňu pozeral. Naraz zmizla a ja som sa neustále vracal k brehu, kde stála. Pozeral som sa do vody, videl som v nej odraz, láskal som sa s ním a bol som v siedmom nebi. Bola to veľmi čistá a veľmi fyzická láska. Keď človek chce, môže do tej istej rieky vstúpiť, koľkokrát sa mu zachce. Podstata umenia je totiž práve v tej túžbe vstúpiť ešte raz do tej istej rieky.“
Ako sa vám páči francúzske literárne prostredie?
„Francúzi uznávajú to, čo nazývajú frankofóniou - teda Francúzsko, bývalé kolónie, Québec. Všetko ostatné je tak trošku bizarre. Často počujem: Prečo Kundera vôbec prechádzal do francúzštiny? Všetko, čo napísal po česky, bolo skvelé, veci písané po francúzsky nestoja za nič. Tiež sa hovorí, že si svoje francúzske veci necháva korigovať, že ich nepíše sám.“
Mal by to jednoduchšie, keby bol Kanaďan?
„Určite. Už Karol Veľký rozdelil Európu na dva svety: naľavo Frankovia, napravo slovanskí barbari. Predstava, že sa ruský medveď nasťahuje do panteónu francúzskej literatúry, je pre potomkov veľkej Gálie ťažko akceptovateľná. Ja sa na Francúza hrám. Občas tak dobre, že som francúzskejší než Francúz.“
Ale nepáči sa Francúzom vo vašich knihách práve to slovanské barbarstvo?
„Vlastne neviem. Dnes sa o Francúzskom testamente hovorí ako o veľkom úspechu, ale mám doma listy niekoľkých nakladateľov, ktorí mi napísali, že môjmu románu chýbajú postavy, štýl. Neskôr mi iní vydavatelia hovorili - vydáme pätnásťtisíc kusov na skúšku. Keď sa ich predá tisíc, bude to úspech.“
Čo pre vás znamená Paríž?
„Ideálne mesto.“
V ktorej časti je najideálnejšie?
„Montmartre, kde bývam, a niektoré miesta v deviatom obvode, okolo Opery.“
Montmartrský cintorín?
„Je veľmi zvláštny, veľmi navštevovaný, úžasné miesto.“
Ale predsa len, bývali ste tam v hrobke. Hrôzostrašná predstava. Nie?
„Bol september, krásne teplé počasie. Boli ste tam v noci? To je úplná mystika. Býva tam mnoho bláznov.“
Čo sa tam deje v noci?
„Žilo nás tam najmenej desať a ešte asi sto mačiek. Pamätám si na jednu ženu, ktorá celé noci prestála v extáze opretá o Caradecovu hrobku. Nebýval som tam dlho. Rýchlo som si našiel malý byt.“
Nemáte chuť sa vrátiť do Ruska?
„Často mi navrhovali, aby som tam išiel a opísal, čo sa tam deje. Až mám niekedy pocit, že sa studená vojna preniesla do ekonomiky, že boj pokračuje. Bojím sa, že všetko čo uvidím, bude len tá chudoba a ja zostanem sklamaný, napíšem niečo veľmi polemické, a pošlem tým Rusko ešte hlbšie na dno.“
A čo definitívny návrat?
„Bože, neviem, nebol som tam pätnásť rokov. Existujú dve kultúry. Rozhodol som sa opustiť prvú a chcel som sa veľmi rýchlo začleniť do druhej. A ocitol som sa kdesi na stanici či na opustenej lúke. Myslel som si, že som vo Francúzsku, ale nie som. Len už nie som v Rusku. Keby som sa dnes vracal do Ruska, vracal by som sa do rovnakej krajiny?“
Autor: PIERRE DEVARRIEUX(Autor je novinár a prekladateľ)