bystrickej firme Hardy a s miernou nostalgiou spomína na svojho majstra.
„Ako učeň som ráno k nemu prišiel, musel som poupratovať, drevo nanosiť, vykostiť. Jednoducho, bolo to iné.“ Mäsiar bol ešte aj začiatkom 50. rokov niekto. Na jeho šikovnosti a receptúrach dokonca často spočívala aj reputácia dediny. Pracovali pomalšie, ale precízne.
„Na kokavský bitúnok išli aj štyria. Sami si vybrali kravu, býka alebo prasa a rozdelili si ich,“ spomína majster Hazucha. Doma mäso spracovali na výrobky – klobásy, salámy, tlačenku, niečo na masť, kosti na polievku. Jedli sa dokonca aj varené alebo pečené bravčové kože. Údajne to bola veľká pochúťka.
„My už nie sme mäsiari. Pôvodné povolanie mäsiarstvo skončilo. Fungujeme ako predavači. Sem-tam ešte niečo rozsekneme, vykostíme, nič viac.“
Dôvodom zániku remesla sú okrem iného aj platové podmienky. Ak niekedy majstri mäsiari uživili celú rodinu, dnes sa potácajú s 5-tisícovými príjmami na hranici životného minima.
Aj napriek zlej situácii mäsiarstvo prežíva práve vďaka dedinám. Dobrý mäsiar, aj keď načierno, v sezóne obhospodári aj niekoľko dedín.
Na vidieku ešte stále platí staré – nechovaj prasa, ak nemáš dobrého mäsiara.
DANIEL VRAŽDA
