Dnes by som mohol svoj stĺpček nazvať spomienkou, ktorá sa náhle vynorila z hlbín vlastného zabúdania. Túto spomienku spôsobilo nočné televízne vysielanie záznamu koncertu štyroch muzikantov, čo majstrovsky pretvárajú moravský a čiastočne aj slovenský folklór pre uši uspôsobené skôr na jazz a rock, na blues a beat, ale aj pre uši tínedžerov, milujúcich techno a akýkoľvek metal, čo často až prehnane pohŕdajú folklórom.
Spôsob, akým to robia Zuzana Lapčíková, George Mraz, Emil Viklický a Laco Trop, je úžasný, hrdlo zvierajúci, ako by povedal básnik. Zaleť sokol, sivý pták, Šuhajku, duše má, Jurenko, Jurenko, alebo Myjava ako vrcholné koncertné dielo…
Závidel som vám, aký máte folklór v dušiach, srdciach, pod kožou, aj Moravania ako ho tam stále majú, zatiaľ čo my, Česi - až na pár amatérskych skupiniek, a najmä my z hlavného mesta - už vôbec nie. A potom som počúval v rádiu rozhovor s „lúčnicovým Nosáľom", a zo spomienok vyplávala moja pravda o tom, ako som po svojom druhom krimináli bol schovaný ako kulisár a nosič cimbalu v Štátnom súbore piesní a tancov, ako som neskôr aj režíroval a spriatelil sa s týmto velikánom slovenského folklóru…
A ako som chvíľami folklór nenávidel, lebo som ho celé roky musel počúvať od rána do pozdných nocí, ale zároveň mi prinášal dávnu skúsenosť, ako mi v 50. rokoch počas oných ôsmich rokov v uránových lágroch slovenské a moravské piesne mojich bratov spoluväzňov pomáhali vracať sa k úsmevom a radostiam držiacim ma bezpečne nad hladinou „mora zúfalstva".
Píšem vám toto všetko odtiaľto z Prahy preto, aby ste, prosím, nikdy nezabúdali na svoje korene. Aby ste mali radosť ako ja (hoci narodený pred vojnou sa dodnes cítim viac Čechoslovákom než Čechom), že až rozdelenie nášho bývalého spoločného štátu nám pomohlo uvedomiť si, prečo sme si zo všetkých štátov EÚ najbližšie. A že vo chvíľach, keď sa nášho folklóru chopia muzikantskí velikáni, čo vyrástli na jazze, tlieska im celý svet, ktorý mnohokrát drží pokope práve iba vďaka muzike. Takej muzike, akú som videl a počul na obrazovke, keď sa mi z nej tajil dych a vlhli po mnohých rokoch oči. A duša mučená 'blábolmi' politikov pookrievala. Zdravím vás z Prahy. Váš JS.
Autor: Jiří Stránský
