ale takmer nefunkčnú. „Ide mi o službu textu, vychádzam z jeho obsahu a neustále mám na mysli čitateľa, ktorý sa musí ľahko orientovať. Samozrejme, iné sú prípady periodík či kníh, kde aj netradičné výtvarné spracovanie môže byť súčasťou obsahu.“

O pravdivosti jeho slov sa dodnes presviedčajú čitatelia prestížnej, pôvodne samizdatovej Revolver Revue, ktorú založil spolu s Ivanom Lamperom a Jáchymom Topolom v roku 1985. Zásluhu na obľube revolverky, ktorá bola podľa kniežaťa Karla Schwarzenberga od začiatku najdôležitejšou bránou svetovej kultúry do Československa, mala a má vo veľkej miere práve jej výtvarná podoba.

Už od začiatku, aj v rámci vtedajších technických možností, sa mohlo o nej hovoriť bez zveličenia ako o výpravnej - obálky prvých čísel vyrábal Karlík doma na knihárskom lise ako linoryty.

Dnes otvára Viktor Karlík svoje dve bratislavské výstavy Bez názvu - o 17.00 h v Galérii Priestor na Somolického ulici sa predstaví staršími cyklami svojej tvorby (napríklad Překližky či Památník) a o hodinu neskôr v Českom centre na Hviezdoslavovom námestí ponúkne výber linorytov zo série Linolea. A hoci výstavy prezentujú jeho voľnú tvorbu, predchádzajúci úvod má svoje opodstatnenie - práve voľná tvorba je totiž neodmysliteľne spätá s knižnou a časopiseckou grafikou, ba dokonca tam sa dajú vystopovať jej korene.

Tak ako obe výstavy prezentujú len fragment Karlíkovej voľnej tvorby, aj ona je len časťou jeho ďalších aktivít, osobitne už takmer sedemnásťročnej redakčnej práce v spomínanej revolverke a potom aj v jej mladšej sestre Kritickej prílohe RR.

K jeho grafickým začiatkom v osemdesiatych rokoch sa viažu príspevky do zborníku X (Desítka), ale založil aj hudobnú skupinu Národní třída a jeho dielom bola tiež samizdatová Edice Pro více. Letmú myšlienku na akademické štúdium rýchlo zavrhol, keď si uvedomil, ku komu by šiel „do učenia“. V rozhovore pre mesačník Babylon povedal: „Bola by to rovnako obludná predstava, ako keby trebárs básnik Jura Krchovský konzultoval svoje verše s Miroslavom Florianom.“

Dôležitejšie pre Karlíka, považovaného za najvýznamnejšieho českého undergroundového výtvarníka osemdesiatych rokov, boli napríklad samostatné výstavy - v roku 1982 v byte Jáchyma Topola a o päť rokov neskôr na dvore a v záhrade rodiny Hradilkovcov, kde niektoré práce viseli na stene, za ktorou sa skrývala skúšobňa skupiny The Plastic People of the Universe.

Po revolúcii bol istý čas grafikom týždenníku Respekt (jeho úprava bola hodnotená ako výnimočný výtvarný počin), no ako jediný z trojice zakladateľov zostal verný Revolver Revue. „To, čo bolo a zostáva pre mňa stále inšpiratívne, je možnosť spoluvytvárať časopis, ktorý sa páči svojou vizážou a ktorý ma baví čítať.“ Na jeho stránkach tiež záslužne predstavil a následne pripravil výstavy viacerých neznámych či neprávom prehliadaných výtvarníkov, akými sú napríklad Pavel Brázda, Ivan Sobotka či Věra Nováková.

Pritom aj on sám dlho bol akoby mimo záujmu oficiálnych kunsthistorických kruhov. A hoci „s tým nič nerobil“ (či práve preto?) a už vôbec sa pre to netrápil, dnes už nie je vnímaný „len“ ako osobitý solitér, postava zo svojho obľúbeného „centra periférie“, ale, slovami Marcela Fišera, ako silná individualita s nezameniteľným prejavom, osobnosť, ktorá neustále vyžaruje prvky živého vývoja.