Grenobliansky zápas Československo - ZSSR bol boj o každý centimeter ľadu: našu bránku okrem Dzurillu bránia aj (zľava) Suchý, Golonka, Jiřík, vzadu Machač. REPRO - OLYMPIA 1968 GRENOBLE
Olympijská hokejová história je plná drám: v Grenobli chýbal našim k primátu gól - nikto im však po návrate nezazlieval, že ho nestreliliPražská jar nebola ešte ani v rozpuku, ale už sa dala zavoňať. Zvlášť pätnásteho februára 1968, keď celé Československo sedelo pred televízormi a činžiaky sa otriasali v základoch.
Hokejová sovietska zborná päť rokov a tridsaťdeväť zápasov s nikým neprehrala. Až v ten večer v jubilejnom štyridsiatom stretnutí. Ruky dvíhali Česi a Slováci a jedenásťtisíc divákov na tribúnach Stade de Glace im postojačky aplaudovalo.
"Najkrajší a najnapínavejší zápas celého turnaja," zhodnotil (západo)nemecký publicista Heinz Maegerlein vo svojej grenoblianskej olympijskej pamätnici o pamätnom víťazstve Československa nad Sovietskym zväzom 5:4.
Tréner Pitner: Skontrolujte im korčule
Naši nevyhrali nad zbornou od roku 1961. V ten večer ju načali už pred zápasom. Tréner Jaroslav Pitner požiadal rozhodcov, aby preskúmali korčule hráčov súperovho tímu. Zistili, že siedmim z nich na pätkách chýbajú vtedy povinné plastové chrániče. Museli si ich napochytro prinitovať a úvodný hvizd odznel s polhodinovým oneskorením.
Už v 28. sekunde sme síce inkasovali, ale to bolo v ten večer jediný raz, keď sa súper mohol cítiť na koni. Tri minúty pred koncom Československo viedlo 5:2 a favorit stihol dvoma gólmi už len skorigovať šokujúcu prehru.
"Československí hokejisti vyrazili dych ešte aj divákom," skonštatoval švédsky denník Dagens Nyheter. "Takticky hrali výborne, nenechali sa deprimovať ani gólom v prvej pol minúte. Na rozdiel od minulých vzájomných zápasov šli ako jednoliaty tím za jediným cieľom: za víťazstvom."
Maegerlein si myslí, že čs. tím sa technicky a kondične sovietskemu vyrovnal už aj v minulosti, "všetky zápasy však prehral jednoducho psychicky: nevyhral preto, že do nich nešiel s tým, že vyhrá".
Pitner po grenoblianskom víťaznom zápase prišiel na tlačovú besedu ako keby kouč zdolaného tímu. "Bol bledý, hovoril potichu," vykresľoval spravodajca Sovietskeho sportu. Príčina? "Bolo badať, že na striedačke vydal zo seba všetky sily tak, ako jeho zverenci na ľade."
Najpravdepodobnejšie sa však na ňom prejavila obava, čo bude nasledovať doma. Národ oceňoval športové víťazstvá a nad Sovietmi zvlášť, no niektorí z tých, ktorí stáli na jeho čele, za nimi videli nedostatok úcty k "priateľovi najvernejšiemu". A Pitner dokonca "poštval" naňho rozhodcov...
Striebro pod taktovkou krajana
Československu sa po víťazstve nad ZSSR (napriek predchádzajúcej prehre s Kanadou 2:3) naskytla taká šanca na olympijské zlato, akú malo dovtedy iba raz. Hneď na prvej povojnovej zimnej olympiáde v Sankt Moritzi 1948.
Vtedy čs. tím viedol Matej Buckna, Kanaďan, ktorý mal predkov z oravského Podbiela. Slávny pražský LTC ho získal ako hráča ešte v tridsiatom piatom na inzerát, ktorý si zaplatil v kanadskej krajanskej tlači. "Bol úprimný, poctivý a korektný," pochvaľoval si ho skvelý český útočník Jiří Tožička. Napriek tomu, že ako tréner trestal hráčov za chyby symbolickými fackami.
Po vojne sa Buckna do Prahy vrátil a práve tam v roku 1947 doviedol čs. tím k historickému titulu majstra sveta. O rok malo krôčik k víťazstvu na olympiáde. Neprehralo dokonca ani s Kanadou - hralo s ňou bez gólov. Nastrieľalo najviac gólov, a napriek tomu doplatilo práve na skóre (76:15). Kanaďania ich dali menej, menej však aj dostali a mali lepší podiel (57:2).
Zážitok č. 2: privítanie doma
Na prvých povojnových Hrách bol v čs. tíme jediný slovenský hráč: košický rodák Ladislav Troják. Do grenoblianskeho v roku 1968 sa dostali dvaja Bratislavčania. Z Vladimíra Dzurillu, pôvodne brankárskej trojky, sa vyvŕbila jasná jednotka, a Jozef Golonka sa na svojej tretej olympiáde stal hviezdou prvého útoku (so Ševčíkom a Jiříkom na krídlach) a najproduktívnejším hráčom.
Československo je najvážnejším kandidátom na zlato, konštatovali svetové médiá po jeho víťazstve nad ZSSR v posledný olympijský štvrtok. Stačilo málo: vyhrať čo aj najtesnejším pomerom o dva dni nad Švédskom. Dages Nyheter svojim neveril: "Najreálnejším tipom je československé víťazstvo 3:1."
Počet gólov natipoval dobre, ale do každej bránky padli po dva. Zborná rozdrvila Kanadu 5:0 a napokon sa predsa radovala z olympijského primátu, s ktorým sa v duchu už lúčila.
"Prvým veľkým zážitkom bolo víťazstvo nad Rusmi a druhým privítanie doma," spomínal s odstupom mnohých rokov Golonka. "Cesta z Plzne do Prahy bola 120 kilometrov dlhým špalierom nadšených ľudí."
Za striebro dostal 2800 korún hrubého a dva dni strávil vypočúvaním na polícii v duchu "čo ste si to dovolili".
Také bolo vtedy obdobie.
Československý hokej získal na olympiádach osem medailí. V sedemdesiatom šiestom mu zlato v posledných piatich minútach vzájomného súboja vyfúkla zborná. Dočkal sa ho až český po rozdelení republiky a úplnom otvorení dverí profesionálom v slávnom naganskom turnaji storočia 1998.
Slovenský na medailovú poctu ešte čaká.
