Na železničnej stanici, za okienkom na záchodoch, číta pán v strednom veku svoje básne. Potom so svojou vnútornou poéziou prichádzajú ďalší a ďalší. Jeden je bankár, druhá lekárnička, tretia novinárka. Všetci sa v deväťdesiatych rokoch stretli vo zvolenskom literárnom klube. Spoločne tvrdia, že z neho vyšli citlivejší, vnímavejší a aj zhovorčivejší.

Medzi nimi bola aj scenáristka a režisérka TINA DIOSI. Klub už dnes nie je, ale ona sa k nemu chcela vrátiť a vo svojom novom dokumentárnom filme sa pokúsila oživiť jeho atmosféru. Skrytí literáti v ňom rozprávajú o klube i o sebe. "Ich rozprávanie je zároveň sondou do témy kultúry - ako veľmi ju potrebujeme a do akej miery sme ju schopní vnímať," hovorí Diosi v rozhovore pre SME. Film Mesto lietajúcich slov je popritom pozoruhodnou úvahou o tom, ako pekne si ľudia dokážu a chcú interpretovať svet. Dnes večer o ôsmej sa vysiela na Dvojke.

Nebolo ťažké postaviť sa pred ľudí a prečítať svoje intímne texty?

Vtedy sme to vôbec neriešili. Ak niekto nechcel čítať hneď, mohol niekoľko stretnutí počkať. Stávalo sa to však výnimočne. Človek prišiel, hodil na stôl, toto som ja a hneď sme vedeli, ako myslí. Možno odvtedy sa to trochu zmenilo a dnes sú ľudia opatrnejší. Vtedy sme sa však nebáli byť pred sebou otvorení a všetko bolo medzi nami jasné.

Ako vás klub zmenil?

Naučila som sa počúvať, vymieňať si názory a meniť svoj prístup. Citovo aj ľudsky to pre mňa veľmi veľa znamenalo. Okrem toho, naštartovalo ma to do tvorivého autorského života.

Pamätáte si ešte, ako ste do klubu vkročili?

Písala som už na gymnáziu, poéziu i prózu. V klube som sa prvýkrát stretla s ľuďmi, ktorí tvorili a venovali sa literatúre. Všetci sme boli poslucháčmi, divákmi a autormi zároveň. Potom sa moje cesty uberali inam, do Bratislavy, do Prahy, ale naše spoločné vzťahy nič nenaštrbilo. Až neskôr som si uvedomila, aké vlastne boli silné.

Kto vaše stretnutia organizoval?

To je na tom práve zaujímavé - nestála za nimi žiadna inštitúcia, neohlasovali sa v médiách, nikde na ne nebola reklama. A predsa sme sa stretávali. Spontánne, bez vonkajšieho impulzu. Doteraz ma to fascinuje a už keď som sa chystala robiť tento film, pýtala som sa, či naozaj existuje genius loci. Chcela by som vedieť, prečo sa práve tejto skupine ľudí, na tomto mieste a v tom čase prihodilo niečo také ako literárny klub.

Prečo ste sa prestali stretávať?

Ľudia sa rozpŕchli do sveta, za prácou, oženili sa, povydávali, majú deti. Čas a priestor sa vyčerpal sám od seba. Ale to základné, čo nás spájalo, nezmizlo. Aj toto filmové stretnutie ukázalo, že je možné, aby sme sa stále stretávali. Otázkou len je, kedy, kde a ako.

Prijali by ste aj nových členov?

Vždy sme boli otvoreným klubom, kto chcel, prišiel. Zjavovali sa v ňom rôzne postavy a postavičky, za normálnych okolností by sa s nimi človek asi nezoznámil. Všetci sa predstavili, prečítali svoje veci a dostali presne toľko pozornosti ako stabilní členovia.

Vo filme sú však niektorí z vás skeptickí, vravia, že sa nedá dvakrát vstúpiť do tej istej rieky. Čo je pre vás tou plynúcou riekou?

Všetko je iné a pritom zostáva rovnaké. Táto úvaha bola asi základným impulzom nakrútiť tento film. Cítila som potrebu vypovedať o možnostiach, ktoré máme, ale zabúdame na ne. Chcela som rozprávať o hodnotách, ktoré pretrvávajú napriek tomu, že doba sa mení. Dúfam, že sa mi podarilo ukázať, aké dôležité je rozvíjať svoju kreativitu, vzdelanie a mať rovnaké zážitky.

Vo filme rozprávajú autentickí členovia klubu, ale neuvádzate ich mená. Až v titulkoch. Prečo ste ich celý film držali v istej anonymite?

Všetci tí, čo v mojom filme vystupujú, majú svoje sny a vedia zaujímavo zhmotňovať svoje predstavy. Aspoň slovne. Vedela som, že ich rozprávanie bude pútavé. Nemajú rozmer celebrít, nie sú mediálne príťažliví a ani ja som ich nechcela nijako glorifikovať. Len som sa prostredníctvom nich snažila ukázať, že všetci sme nositeľmi zmien a že na každom z nás sa nejako prejavuje čas.

Popritom ich však nechávate rozprávať aj o svojom intímnom svete. Jeden z nich sa veľmi pekne rozhovoril o tom, aké to je, keď do svojho života po dlhom čase pustíte nového človeka.

Táto časť filmu je moja najobľúbenejšia. Každému som hovorila, že nebudem nakrúcať len o literárnom klube, ale o ľuďoch. A tému vzťahov predsa riešime všetci.