ch osobností a premiéra Izraela zastrelil na mierovom zhromaždení v Tel Avive mladý židovský extrémista.

4. novembra 1996 viezli Rabina sanitky s dvomi smrteľnými strelnými ranami do nemocnice. Na telavivskom Námestí kráľov prišiel jeho mierovú politiku podporiť neobvykle veľký dav. Na druhý deň sa múr za tribúnou naplnil mierovými heslami a Izrael sa ponoril do smútku. Bol o to väčší, že Rabin nezomrel rukou nepriateľa - ale Žida.

Jicchak Rabin bol prvým premiérom židovského štátu, ktorý sa narodil v Izraeli. Bojoval v niekoľkých izraelsko-arabských vojnách. Už vo vojne v roku 1948-1949 bol oslavovaným „hrdinom“. Jeho brigáda bránila cestu, ktorou sa vozili zásoby do Jeruzalema. Po jej skončení si prvýkrát zahral úlohu mierotvorcu ako člen delegácie, ktorá rokovala o prímerí s Egyptom. Potom však ešte ďalších 20 rokov nosil uniformu. Od roku 1964 náčelníka hlavného štábu armády. Politickú kariéru mu význačne uľahčila sláva, ktorú získal, keď doviedol izraelskú armádu k historickému a z vojenského hľadiska rozhodujúcemu víťazstvu v roku 1967. V bleskovej vojne Izrael za šesť dní obsadil rozsiahle územia Jordánska, Egyptu a Sýrie. Vojna bola obratom, silnejší a slabší si vymenili miesta. Armády Sýrie a Egyptu sa potom ešte raz neúspešne pokúsili Izrael vojensky poraziť v roku 1973, vo vojne na Jom Kipur. V tom čase bol už Rabin poslancom, krátko predtým sa vrátil z USA, kde bol veľvyslancom. Z armády odišiel v roku 1968.

Vláda v júni 1974 odstúpila a Rabin bol zvolený za predsedu Strany práce a premiéra. Po troch rokoch dobrovoľne odstúpil z obidvoch funkcií, keď na verejnosť prenikol korupčný škandál spojený s bankovými kontami jeho manželky Ley.

Počas dlhého obdobia vlády pravice od roku 1977 bol iba obyčajným opozičným poslancom. Do vlády národnej jednoty sa v roku 1984 vracia ako minister obrany. V roku 1985 odvelí izraelských vojakov z Libanonu, kde ich doviedol jeho predchodca Ariel Šaron. V roku 1987, keď sa začala prvá palestínska intifáda, reaguje Rabin tvrdo. Často ho citovali, ako radí vojakom „strieľať, ale nezabíjať“ a aby im „zlámali kosti“. Už v tom čase však predkladá vláde mierové návrhy.

V roku 1992 doviedol Rabin Stranu práce k volebnému víťazstvu - aj vďaka tomu, že v ňom voliči videli bývalého vojaka, ktorý je schopný zaručiť Izraelu bezpečnosť.

Toto víťazstvo využil, aby presadil mierový proces. Do šiestich mesiacov sľúbil Izraelčanom dohodu s Palestínčanmi. Zmýlil sa len o deväť mesiacov. Izrael a Organizácia pre oslobodenie Palestíny sa v roku 1993 navzájom uznali a podpísali tzv. deklaráciu princípov palestínskej autonómie. Ako jeden z architektov tohto projektu dostal Rabin Nobelovu cenu mieru - spolu s ministrom zahraničných vecí Šimonom Peresom a palestínskym vodcom Jásirom Arafatom. Tzv. proces z Osla - kde sa na tajných rokovaniach kula táto dohoda - predpokladal vytvorenie palestínskej autonómie a jej postupné rozširovanie.

Dohodu mali vo Washingtone podpísať politici nižšieho rangu. Arafat sa však napokon rozhodol, že pôjde do Spojených štátov on. Keď to oznámili Rabinovi, reagoval: „Keď ide Arafat, ja nemám na výber“. Tak sa zrodil ich historický prvý stisk ruky.

Už začiatky realizácie dohôd neboli jednoduché. Keď sa začali robiť územné ústupky, na Rabina útočila izraelská pravica. Rabinov vrah vraj chcel zastaviť celý proces tak, že zabije jedného človeka. Ťažko odhadnúť, či by proces z Osla priniesol viac pokoja na Blízky východ, keby ostal Rabin nažive. Pochovala ho druhá intifáda v roku 2000.

Kritici vyčítajú dohodám, že boli príliš všeobecné a Izrael k ničomu nezaväzovali. Rabinovo dedičstvo však ostalo i tak pojmom. Neznamená iba ten jeden konkrétny plán, je to myšlienka, že byť silným nestačí na to, aby mohol Izrael žiť v mieri.