FOTO
Taliani romantiku zbožňujú. Aj šport, ktorý ju má v posudku. Ale väčšina z nich si vtedy o svojom krajanovi myslela, že sa zbláznil.
Tento príbeh má už vyše štyridsať rokov, odohral sa ešte počas prvej z dvoch innsbruckých olympiád a je takmer zabudnutý. Keby bol jeho hrdina súperov obalamutil, spomínal by sa dodnes. Azda až tak často ako Maradona a jeho "božia ruka". Ale Eugenio Monti ruku nezneužil. On ruku podal.
Keď dolietal na svahoch, sadol do bobu
Kým prevetrával lyžiarske svahy, prezývali ho Lietajúci ryšavec. Nevysoký horal, ktorému Dolomity hľadeli do kolísky, bol veľkou talianskou zjazdárskou nádejou. O osem rokov staršieho Zena Cola bil ako žito. Keď sa v päťdesiatom druhom Coló ako tridsiatnik stal prvým a posledným talianskym olympijským šampiónom v zjazde, Monti už nejazdil. Rok pred olympiádou v Osle si potrhal väzivá v oboch kolenách tak, že musel lyže odložiť.
V Cortine d'Ampezzo, susediacej s jeho rodným Dobbiacom, však mali chýrnu bobovú dráhu. Keď sem o štyri roky zavítala olympiáda, stál Eugenio Monti na štarte ako pilot hneď dvoch bobov. Aj s dvojmiestnym, aj so štvormiestnym získal striebornú medailu.
Štartoval na troch olympiádach (1956, 1964 a 1968) a zaiste by bol aj na štvrtej, keby si v Squaw Valley 1960 nepostavili hlavu namiesto toho, aby postavili dráhu.
V Innsbrucku 1964 túžil striebro pretaviť na zlato. V dvojbobe, v ktorom sedel so Sergiom Siorpaesom, to istý čas naň aj vyzeralo. Čertovsky dobre však jazdili aj Briti Anthony Nash a Robin Dixon. Na Ostrovoch síce nemali (a dodnes nemajú) bobovú dráhu, ale armáda Jej veličenstva, v ktorej slúžili, ich takmer na celú zimu odvelila do švajčiarskeho Sankt Moritzu.
Britské zlato s Montiho skrutkou
Aj po tretích jazdách bolo ešte všetko otvorené. Pred štvrtou nastal vzruch. Briti zistili, že zlomili jednu z dvoch skrutiek na zadnej náprave. Bez nej mohli tak na cintorín, ale určite nie na stupeň víťazov. A taká to bola šanca! zalamovali rukami nad bobom, ktorý pred nimi odovzdane ležal dolu bruchom.
"Odkáž Angličanom, že keď odjazdíme, dáme im svoju skrutku," povedal Monti svojmu servismanovi cestou na štart. Ten si myslel, že žartuje.
Eugenia však počas záverečnej jazdy nápad neprešiel. Len čo za cieľom zabrzdil kolos, nakázal: Odskrutkujte to a zaneste hore.
Angličania neverili vlastným očiam. Vzápätí napochytro priskrutkovali zadné nože a už sa spúšťali dolu toboganom.
Bola to diabolská jazda. Nasha a Dixona ako keby poháňala povinnosť rýchlo vrátiť to, čo im bolo nezištne požičané.
Nikdy predtým ani potom už anglickí bobisti na olympiáde zlato nevyhrali. Na jeden taliansky bob zvýšilo striebro a na Montiho dvojku dokonca len bronz.
Vzápätí sa vôkol pilota zhrčil roj novinárskych ôs. Pichali: Čo vám to napadlo darovať súperom víťazstvo a okradnúť oň seba aj krajanov?!
Malý Talian s veľkým srdcom, ktorému sa priečilo priskrutkovať si úspech za každú cenu, bol z hĺbky duše presvedčený, že sú na omyle: "Nash nevyhral preto, že som mu dal skrutku. Vyhral preto, že dosiahol najlepší čas."
Druhé gesto, druhý bronz
Americký plavec John Naber, hviezda montrealskej olympiády 1976, si myslí, že mnoho športových fanúšikov nevidí do hĺbky športovcovej duše. "Ozajstný športovec si najviac cení víťazstvá nad súperom, ktorý má práve svoj najlepší deň, nie keď je zranený alebo ho diskvalifikujú," pripomína.
Montiho innsbrucký príbeh sa ešte nekončí. Súťaž štvorsedadlových bobov, ktorá prišla na rad o pár dní, vyhrali Kanaďania. Na internetových stránkach tejto krajiny možno nájsť jeho ešte menej známy druhý diel.
Kanadský štvorbob, absolútny outsider, šokoval talianskych a rakúskych favoritov v prvej jazde dráhovým rekordom a polsekundovým náskokom. Do poslednej zákruty však vletel v takej rýchlosti, že nárazom do bočnej steny sa ohla os saníc a posádke hrozila diskvalifikácia. Kanaďania priznávajú, že ich elitný štvorbob zachránili Montiho mechanici, ktorí za štvrťhodinu, ktorá ostávala do štartu, dali stroj zázračne dokopy.
Happyend je rovnaký: Kanaďania získali zlato, Montiovci zasa len bronz.
Niektoré príbehy vyznievajú rozprávkovo, ba až sentimentálne. Tento patrí medzi ne.
Žeby preto ostával tuchnúť v zásuvke?
Ale o čo menej rozprávkovo pôsobí petržalský zvrat pohárového futbalového duelu v Porte z 0:2 na 3:2?
Olympijské primáty v štyridsiatke
Šport sú aj prehry. Netešia, ale nie všetky musia mrzieť. Prehrať sa dá aj s noblesou.
"Nemusím vždy vyhrať, ale musím zo seba dostať to, čo je vo mne," vravela prvá dáma innsbruckej olympiády 1964, štvornásobná šampiónka Lídija Skoblikovová, prezývaná Uralský blesk.
Mimochodom, aj Monti sa dočkal olympijského primátu. Dokonca hneď dvoch. O štyri roky na grenoblianskej zimnej olympiáde 1968.
V tej chvíli bol už štyridsiatnik. A bol už aj laureát Medzinárodnej ceny fair play UNESCO, vôbec prvý, ktorému ju udelili. Ba ako prvý športovec v histórii dostal aj medailu Pierra de Coubertina.
Za konkrétny čin na olympiáde ju dodnes okrem Montiho má len kanadský jachtár Lawrence Lemieux, ktorý na soulskej olympiáde 1988 uprednostnil zachraňovanie zraneného a topiaceho sa singapurského súpera pred šancou na striebornú medailu (napokon skončil až dvadsiaty prvý).
Po nich ešte predvlani v Aténach brazílsky maratónec Vanderlei de Lima, ale ten ju dostal ako bolestné za napadnutie vyšinutým divákom.
Innsbruck 1964 vo faktoch
Účasť: 1091 športovcov (199 žien) z 36 krajín
Športy: 7 (plus ukážkovo curling)
Disciplíny: 34
Najúspešnejšia krajina: ZSSR 11 - 8 - 6
Najúspešnejší jednotlivec: Lídija Skoblikovová (ZSSR) 4 zlaté
Diváci: 1 073 000
Otvorenie: prezident Adolf Schärf
Sľub: bobista Paul Aste
Oheň: bežec na lyžiach Josef Rieder
Perličky z análov
Tragickou predohrou ZOH boli dva smrteľné úrazy: v tréningoch sa na olympijských športoviskách krátko pred otvorením zabil austrálsky zjazdár Ross Milne a britský sánkar poľského pôvodu Kay Skrzypecky. Sánkovanie malo olympijskú premiéru.
Prvý raz vyše tisíc športovcov: organizátori uviedli prelomový údaj aj o počte divákov (vyše milión), no niektorí historici ho spochybňujú. Nespochybniteľný bol pokrok vo výpočtovej technike (IBM), do ktorej organizátori vložili dva zo 48 miliónov amerických dolárov.
Zlaté sestry, to tu ešte nebolo: slalom vyhrala ani nie 20-ročná Francúzka Christine Goitschelová pred svojou, ešte o rok mladšou sestrou Marielle a v obrovskom slalome si poradie vymenili.
Dva primáty fínskeho colníka Eera Mäntyrantu: prvé bežecké individuálne double (15 a 30 km) po 40 rokoch (Nór Thorleif Haug v Chamonix 1924 vyhral 18 a 50 km).
Premiérový hetrik bežkyne: všetky tri ženské disciplíny v behu na lyžiach vyhrala sovietska reprezentantka Klavdija Bojarskichová.
Hokejisti Kanady prvý raz bez medailí: pri rovnakom počte bodov troch tímov za víťaznou zbornou ZSSR skončilo zásluhou skóre druhé Švédsko, tretie Československo (v tíme boli aj traja Slováci: brankár Dzurilla, obranca Gregor a útočník Golonka) a Kanada až štvrtá.
Hviezda IX. ZOH: Lídija Skoblikovová (ZSSR)
Od vlani je sedemdesiatnička, ale dodnes ju nikto neprekonal. Šesť olympijských zlatých, ako Lídija zvaná "uralský blesk", dosiaľ nikto na dlhých nožoch nezískal. Zažiarila už v premiére ženského rýchlokorčuľovania v Squaw Valley 1960, kde vyhrala na 1500 a 3000 m. "Je to mimoriadny talent," tvrdil o nej jej tréner Boris Kočkin. O štyri roky v Innsbrucku už ako manželka Aleksandra Polozkova, s ktorým sa stretávala na tréningoch, pobrala všetky primáty, aké sa dalo: za štyri dni zvíťazila postupne na 500, 1500, 1000 aj 3000 m. Po návrate domov dostala ako odmenu byt a jednu posteľ. "To bolo rozkoše!" smiala sa s odstupom rokov. Dôsledkom bola materská prestávka a syn Georgij. Ešte raz sa vrátila na olympiádu, ale už to nebolo ono: v Grenobli 1968 skončila na 3000 m šiesta a na polovičnej vzdialenosti jedenásta. "Potom som s ľútosťou pochopila, že každý raz musí končiť," skonštatovala rýchlokorčuliarka storočia.
Dve z troch olympiád Eugenia Montiho: hore na zábere zo striebornej Cortiny d'Ampezzo 1956, vpravo so Sergiom Siorpaesom, partnerom z bronzovej olympiády v Innsbrucku 1964. www. bobclubcortina.com
