Na palube nesie puzdro so vzácnym materiálom, ktoré zajtra uvoľní. Pristane o 11.12 h SEČ vo vojenskej oblasti v púšti blízko Salt Lake City. Ak sa manéver vydarí, sonda sa zapíše do histórie ako prvá, ktorá dopravila z kozmu na Zem čiastočky prachu z kométy.

Návratové puzdro sa do atmosféry prirúti rýchlosťou takmer 13 kilometrov za sekundu, čo je najväčšia rýchlosť, akou kedy pristával objekt vyrobený človekom. Padáky by ju mali zmierniť na rýchlosť 4,5 metra za sekundu, ktorou puzdro dosadne na zem. V septembri 2004 sa v tej istej pristávacej oblasti rozbilo puzdro sondy Genesis so vzorkami slnečného vetra. Vedci NASA však pevne dúfajú, že tentoraz bude misia úspešná.

Stardust nazbieral čiastočky kometárneho prachu pred dvoma rokmi pri kométe Wild 2. Najväčšie z nich vidieť voľným okom, väčšina však má priemer asi ako desatina ľudského vlasu. Sú ukryté v puzdre, ktoré má hmotnosť 46 kilogramov a tvar a veľkosť tenisovej rakety. Pristávacie puzdro obsahuje aj materiál, ktorý uvoľňujú okolité hviezdy.

Na odber vzoriek vedci vybrali kométu, ktorú v januári 1978 objavil Paul Wild. Pochádza z priestoru medzi Jupiterom a Uránom, do vnútornej slnečnej sústavy sa dostala relatívne nedávno. Jej jadro má v priemere asi 5,3 kilometra. Slnko obletela iba päťkrát, preto stratila veľmi málo prchavých látok, uzatvorených v jadre. Na porovnanie, známa Halleyho kométa sa priblížila k Slnku už viac ako 100-krát.

"Stardust prešiel polovičnú cestu k Jupiteru, aby sa stretol s kométou; kúštik z nej uchmatol, aby ho priniesol späť na Zem," povedal astronóm Donald Brownlee z Washingtonskej univerzity, šéf nezvyčajného projektu, ktorý stál približne 200 miliónov dolárov.

"Keď sa na svojej eliptickej dráhe dostanú kométy do blízkosti Slnka a ich povrch nahrejú slnečné lúče, uvoľňujú plyn a prach," povedal pre SME riaditeľ Astronomického ústavu SAV Ján Svoreň. "Po stretnutí so zemskou atmosférou rýchlosťami niekoľko desiatok kilometrov za sekundu sa prachové zrnká vyparia, pričom vyvolajú jav meteoru, ľudovo padajúcej hviezdy. Ich vlastnosti sme odvodzovali z množstva a zloženia svetla, ktoré vyvolali pri náraze na molekuly vzduchu. Sonda Stardust umožní porovnať naše doterajšie vedomosti odvodené z pozorovaní s reálnymi charakteristikami, zistenými v laboratóriu pri analýze vzoriek prinesených z vesmíru."