Už po niekoľkých stranách sa cítite priam vtiahnutí do príbehu, ktorým sa začína román švédskeho autora Stiga Dagermana (1923 - 1954) Popálené dieťa (Slovenský spisovateľ, preložila Tea Handzová-Chmelová, Bratislava 2005). Nejde pritom o nejakú vypätú expozíciu, skôr naopak. V úvodnej scéne vládne viac ticho - chystá sa tu pohreb ženy, ktorá zanechala vdovca Knuta a syna Bengta. Dvojicu, ktorej vzájomný vzťah bude predmetom ďalšieho rozprávania. Hneď tu, na samom začiatku, autor dokázal, akými úspornými prostriedkami vie priblížiť vnútorné napätie v postavách a medzi nimi. To dramatické ticho, ktoré je silnejšie než slová a ktoré sa dá tak účinne využiť v divadle alebo vo filme.
Krátko pred pohrebom a na kare sa zíde spoločnosť príbuzných a priateľov zosnulej. Posledná rozlúčka odkryje konflikt medzi synom a otcom: Bengt zistil, že jeho otec matku podvádzal s inou ženou a rozhodne sa pomstiť. Najprv však pozorne sleduje, ako sa otec na kare správa, každý jeho pohyb, výraz tváre, vypovedanú vetu. Chce vedieť, či jeho oči smútia, alebo sa len boja.
Autor z tohto mikropozorovania urobil celú psychologickú štúdiu. Syn v nej postupne odkrýva charakterové črty otca, ktorý mal vždy rád všetko pekné, vrátane žien. Ale matka pekná nebola.
Aby ešte vystupňoval rodinnú krízu, Dagerman používa formu listov - píše ich Bengt, väčšinou sebe samému, a v tomto epickom, trochu schizofrenickom pásme vystupujú na povrch ďalšie dimenzie vnútorného rozvratu rodiny. No aj synove neurózy, okato viditeľné na zdanlivo prostom vzťahu k jeho snúbenici Berit.
Pripravovaná Bengtova pomsta má rozličné štádiá a fázy, počnúc tým, že dlhší čas otca ignoruje a vôbec sa s ním nerozpráva. Pritom ho tajne, aj cez kľúčovú dierku sleduje. Dojemno-groteskná je scéna, v ktorej otec vyberá zo skrine šaty a topánky nebohej manželky, podrobne, do najmenšieho detailu ich skúma. Groteskná preto, že nejde ani tak o pietu ako skôr o kalkuláciu, čo by z tejto pozostalosti mohli využiť iné ženy, najmä jeho milenka Gun. Takýmto nečakaným dedičstvom sa stanú supermoderné topánky a červené šaty, ktoré zohrajú v ďalšom priebehu ešte svoju úlohu.
Postava Bengta stelesňuje klbko pochybností: chce sa pomstiť, aj nechce, chce potrestať otcovu milenku Gun, ktorú odmieta uznať za matku, aj nechce. A napokon, po mnohých kontroverzných pocitoch, v ňom prevládne čosi celkom prekvapujúce: zamiluje sa do nej a ako sa ukáže, je v tom oidipovský komplex - v Gun vidí zároveň matku. So snúbenicou zopakuje Bengt vlastne to isté, čo urobil jeho otec. Za jeho nenávisťou sa v skutočnosti skrývala žiarlivosť.
V tomto vynikajúcom románe sa veľa miesta venuje fenoménu lásky. Bengtove meditácie však siahajú až k otázkam výchovy, morálnej čistoty, na ktorej si veľmi zakladá, no týkajú sa aj problému života vôbec. Bengtovo presvedčenie, že "život je jedinou odloženou samovraždou" sa v románe manifestuje opakovane na niekoľkých neúspešných pokusoch, no autor ho, žiaľ, potvrdil roku 1954 sám na sebe.
Popálené dieťa má typickú severskú atmosféru, ktorú dobre poznáme napríklad z Bergmannových filmov, vládne tu duch prírody takisto ako duch osamelosti, depresií, smútku. Prekladateľka zvládla všetky nuansy a rafinovanosti diela, každá veta predstavuje architektonický prvok.
