Skoré ranné vstávanie sa v našich končinách zakorenilo dávno a nesúvisí len so socializmom, keď pracujúca trieda nastupovala už o šiestej ráno do fabrík alebo ešte včaššie do družstevných stajní.

„Ťažko povedať, či máme včasné vstávanie v národnej mentalite,“ hovorí lekár Ján Turčány, ktorý skúma problémy spánku. „V našej stredoeurópskej kultúre sa tak trochu aj historicky vyvinulo, že sa tu oddávna dodržiaval takzvaný slnečný režim.“

Ranné vstávanie generácia našich otcov a dedov zdedila prinajmenšom po svojich prapredkoch z rakúskej monarchie. Fanatikom včasného budenia bol napríklad cisár František Jozef, posledný monarcha starej školy - ako sám seba nazýval. Bol známy svojou pracovitosťou, ale aj nespavosťou. Preto už zavčas rána býval na nohách a hneď sa púšťal do roboty. Vyžadoval to aj od svojho okolia. Postupne sa vraj jeho pracovnému rytmu musela prispôsobiť celá úradnícka mašinéria i ríša.

K upevneniu týchto návykov významne prispel aj životný štýl pred novembrom 1989. Za socializmu sa predčasný štart do pracovného dňa prispôsoboval potrebám robotníckej triedy, ale aj kolobehu prác na dedinách. Nadväzovali na to obchody a služby. Naopak, po šiestej večer sa vonku končil akýkoľvek život. Turčány: „Vo svete sa nikde nezačína pracovať o šiestej či siedmej ráno, ako je to doteraz u nás, ale normálne o deviatej, nanajvýš o ôsmej.“

V minulosti sa skorým začiatkom pracovných zmien vychádzalo v ústrety aj tomu, že robotníci mali po šichte ešte druhú v súkromí - na stavbe domu, v záhradkách a ženy zase v domácnosti a pri výchove detí a vnúčat. Keďže služby boli slabé, vyčerpanosť zamestnaných žien sa brala aj ako dôvod na nárok skoršieho odchodu do dôchodku.