Svedomie pracuje na princípe všeľudskej skúsenosti, tvrdo a opakovane človeku pripomína, že spravil, čosi zlé, čosi, čo sa prieči ľudskosti, a donúti hrdinu Raskoľnikova priznať sa, prijať trest i k pokániu.
Absolutizácia svedomia donútila Raskoľnikova-vraha, ktorý predtým nepoznal súcit, vedel si všetko logicky ospravedlniť, a nepoznal empatiu, k činu, ktorý mení celý život - k priznaniu. Prizná sa, lebo vnútorné zožieranie a rozpoltenosť sú horšie ako trest a väzenie. Priznanie je vlastne oslobodenie sa od možného sebazničenia alebo dokonca šialenstva.
Prijatie trestu, ako výraz pokory a úcty k ľudskosti a ľudským zákonom. Raskoľnikov odmieta aj súcit a pochopenie zo strany tých, ktorý ho bezpodmienečne prijímajú a ľúbia. Šťastie v podobe vernej ženy, takej vernej, že s ním zdieľa krutý osud väzňa, si začína uvedomovať až neskôr. Niekedy sa zdá, že milosrdenstvo je väčšie ako hrozný čin vraždy. Spisovateľ vidí jediné východisko z marazmu života v odpúšťaní.
Dostojevskij napísal svoj Zločin a trest v roku 1866, vtedy už mal za sebou ako človek tvrdú skúsenosť z väzenia, pobytu na Sibíri, vojenskej služby, smrti brata a manželky. Epileptické záchvaty a vášeň pre hazardné hry ho sprevádzali po celý život. Jeho literárne dielo vyvrcholilo ďalšími románmi Idiot, Diablom posadnutý a Bratia Kramazovci.
| "Medzitým Soňa oznamovala, že hoci sa navidomoči zahĺbil do seba, a pred všetkými akoby sa bol uzavrel, svoj nový život prijíma veľmi priamo a prosto, že si jasne uvedomuje svoju situáciu, nečaká v blízkom čase nič lepšieho, nemá nijakú ľahkomyseľnú nádej (čo býva v jeho situácii také časté) a skoro ničomu sa nečuduje, v okolí, ktoré ho teraz obklopuje a je tak nepodobné čomukoľvek predošlému. Oznamovala, že je pomerne zdravý. Chodí na roboty, ktorým sa nevyhýba a do ktorých sa nenúka." |
Večné hľadanie človeka v krutom a neľudskom svete väzníc, spoločenského pokrytectva, chamtivosti, intrigánstva a nenávisti sprevádzanej duševnou prázdnotou, je zahrnuté v každom jeho diele. Dostojevského dielo je vlastne polemika so zlom, pýchou, biedou a na druhej strane s pokorou a túžbou po lepšom svete a spravodlivosti. Spisovateľ je niekde na hranici mystizmu, aj keď podobnému typu, Myškinovi v Idiotovi, nedal šancu na život.
Ľudská krutosť je najhoršia na svete, Boh však mlčí. Mlčanie Boha je najmarkantnejšie v románe Diablom posadnutý. Boh-Kristus neodpovedá na provokačné otázky a výzvy, neodpovedá ani na prosby. Mlčí a odchádza, zrazu sa otočí a pobozká človeka. Je to odpoveď, súcit, je to posledný bozk? Boh akoby nemal silu, alebo nechcel odpovedať. Dostojevskij geniálne a univerzálne nastoľuje otázky, pred ktorými ľudstvo nemôže uniknúť. Spoločnosť je krutá a bezohľadná, alebo moderne ignorantská. Avšak problémom sa nedá uniknúť. Poznanie môže prísť aj cez návrat k literatúre.
Raskoľnikov našiel odpoveď v pokore. Aj keď čin, ktorý spáchal, sa nedá ničím odčiniť, podľa Dostojevského sa dajú jeho dôsledky zmierniť súcitom. Život to ale starene nevráti, čin sa predsa nedá zmyť.
Kniha je určitou výstrahou pred tým, čo sa stane, ak myslenie a cit nie sú v symbióze. Ak sa vzájomne nekontrolujú a nespolupracujú, vedie to ku katastrofe, možno aj v iných podobách. Ak sa zlo už stalo, pokora síce pomáha, ale nikdy skutok nedokáže vymazať. Učiť sa na vlastných chybách je najdrahšie.
Autor: ds
