FOTO - ARCHÍV SME

"Pani, vstávajte, raňajky." Čo sa deje? Prečo ma nenechajú spať? Nechcem sa zobudiť. Omámená vstanem, ani nevnímam, čo jem. Ľahnem zase do postele a spím ďalej. Na obed ma zase budia. "Pani, po obede vás zavezieme na psychiatriu."

Začínam si uvedomovať, kde som a čo sa stalo. Som v nemocničnej izbe na internom oddelení, v lakti mám zapichnutú kanylu, z ktorej mi čosi tečie do žily.

Zase ma raz "osud" okabátil a niekto ma "zachránil". Prečo? Prečo ma konečne nenechajú na pokoji? Bol by to pokoj pre všetkých. Nikto ma nemá rád. A najviac sa nemám rada ja. Po koľkýkrát som už zlyhala? Po koľkýkrát som všetkým ublížila? Prečo som sa práve ja musela narodiť do tejto rodiny? Prečo? Prečo? Prečo? Ja už tu nechcem byť. Ja už mám po krk ustavičných ústrkov. Mám po krk tej mojej prenáramnej ochoty všetkým pomôcť, všetkých zachrániť, všetko urobiť čo najrýchlejšie, čo najlepšie, čo najkrajšie... A pritom nič nestíhať, lebo sa to už nedá. Je toho priveľa. A čím je toho viac, tým iniciatívnejšie ponúkam pomoc, urobím, zariadim, vybavím, napíšem, prepíšem, zavolám, prídem, odídem, pribehnem, odbehnem... Ale ja už naozaj nechcem. Som na smrť unavená. Nechcem nič, len svätý pokoj.

Sociálna sestra príde pýtať päťdesiat korún za jednodňový pobyt v nemocnici. Pýta preukaz zdravotnej poisťovne. Prehrabujem sa stále omámená v kabelke, ale žiadny preukaz tam nie je. Bože, kde som ho zase zapotrošila? Volám domov mame, aby ho pohľadala a doniesla. "Veď si ho dala včera ráno saniťákom, bez toho by ťa nezobrali. Musíš ho tam niekde mať!" Včera? A ja? Okno ako výkladná skriňa. Nepamätám sa. Netuším. Až neskôr si spomínam na fragmenty z titulky. Preukaz má zdravotná sestra v mojej nemocničnej karte "dobre uložený", aby sa nestratil.

V rozheganej tisícdvestotrojke ma prevážajú z jedného konca mesta na druhý. Z interny na psychiatriu.

Naložia ma na vozík a odvážajú na príjem. Som iba v nočnej košeli a v župane. Je mi to jedno, len nech si už konečne budem môcť ľahnúť do postele.

Sestry na áčku na psychiatrii mi berú úplne všetko, mobil, peniaze, doklady, manikúru... Zostáva mi iba oblečenie a pár drobných na telefón. Sestra ma vedie do izby. V izbe sú tri postele jediná voľná pri okne je klietka. Tam ma ukladajú s ospravedlnením, že iná nie je voľná. Je mi to jedno. Chcem si už konečne ľahnúť a nikoho nevidieť, nikoho nepočuť.

Tak sa začína môj polročný boj s recidivujúcou depresiou...

vlkolinska.blog.sme.sk

Autor: Eža Vlkolínska