Pred pár týždňami sme v našom malinkatom materskom centre robili zbierku detského oblečenia, hračiek a plienok pre novorodenecké a detské oddelenie našej nemocnice.
Minulý rok sa nás tam z nášho centra na pôrodnici vystriedalo viac, videli sme a rozhodli sme sa s podporou našej kamarátky, pediatričky novorodeneckého oddelenia, konať.
Prežreli sme, že napriek dosť veľkej propagácii sa v našom mestečku nenašiel okrem nás nikto, kto by do zbierky prispel. A tak sme po čase naložili asi 5 výsledných tašiek do auta jednému z našich ockov a poslali ho na najvyššie poschodie Nemocnice sv. Lukáša v Galante.
Radosť bola veľká, o to viac, že sme neposlali veci, ktoré by sme už nechceli, lebo boli nepoužiteľné, ale veci, ktorých sme mali každá trochu navyše. Našu nádielku rozdelili spravodlivo. Krátko na to som s p. doktorkou telefonovala. Veľmi nám ďakovala za to málo a mne bolo dobre z obyčajného činu pomoci. Naraz mi len Monika vraví: "Vieš, nerada ti to hovorím, ale dúfam, že tie krásne veci nezmiznú." Zmrzla som: "Prečo by mali?" "No, stáva sa nám, že ak aj sestričky donesú nejaké veci po svojich deťoch, a sú trošku krajšie, napriek označeniu sa nám z práčovne nevrátia."
Zahovorila som to s humorom a nadhodením myšlienky ďalšej zbierky. Ale stále mi to nedá spávať. Jedna vec je reforma zdravotníctva podľa nášho ministríka, a vôbec akákoľvek reforma vedená cez výkonnú moc. Okrem mizivej popularity je veľmi ťažko priechodná a jej výsledky sa ukážu až po dlhom časovom horizonte.
Druhá vec je reforma, revolúcia zdola, od ľudí, ktorí vidia a konajú. Som presvedčená, že dobrí ľudia ešte žijú všade na svete a dobrá vec sa nestratí, ba že je nákazlivá.
No aj tak mám veľmi smutný pocit, že najpotrebnejšou reformou, ktorú teraz nám tu na Slovensku treba, je reforma nášho vlastného myslenia, nášho svedomia, nášho ja. Pokiaľ každý z nás, alebo aspoň prevažná väčšina nevystrie svoj vlastný chrbát v hrdosti, ktorá ho robí človekom pre morálnosť činov, nezachráni nás žiadna reforma ani revolúcia. Ľudskosť je to, čo nielen zdravotníctvu veľmi chýba. Ako soľ v rozprávke.
Bolo by načase tie naše soľničky otvoriť.
kohutiarova.blog.sme.sk
Autor: Mária Kohutiarová
