svoje choreografie priestorovo. Rád lyžuje a hrá tenis. Ženiť sa ešte nechce - vraj kým nedospie. Je neúnavný, náročný na seba a svoje okolie. Keď v roku 1997 založil Bratislavské divadlo tanca, žal úspechy tanečnými inscenáciami - Vták ohnivák, Svadby, O Jankovi Hraškovi, Romeo a Júlia. Vtedy netušil, že po dvoch rokoch práce v súbore s ním nebudú rátať vo funkcii umeleckého šéfa ani choreografa. Rozišiel sa však džentlmensky. Dodnes nie je BDT témou, o ktorej s novinármi hovorí. Kultivovaného východniara do podoby ambiciózneho Európana okresal západný svet. Tanečník, choreograf Ján Ďurovčík.
Ste režisérom a choreografom predstavenia SĽUK-u Cirkus svet, ktoré bude mať premiéru v apríli. Čím sa bude odlišovať od ostatných sľukárskych projektov?
So SĽUK-om som zatiaľ zrealizoval iba jeden projekt - Strom. Bol to návrat k zemitému folklóru, kde nechýbala divadelná a filozofická štylizácia. K SĽUK-u sa vraciam po dvoch rokoch a s diametrálne odlišným projektom. Je to pokus o veľkolepú šou, kde som z ľudového umenia zúročil všetko, čo sa dá. Vo svete to nie je nič výnimočné. Je to taký LORD OF THE DANCE po slovensky, ale naživo. Ide o to ukázať, že aj folklór sa dá ponímať rôznymi spôsobmi. Cirkus svet je o ľudovom umení v pomyselnej manéži sveta.
Povedali ste, že tanec vnímate srdcom a dušou. Bolo to tak už vtedy, keď ste ako dieťa tancovali v súbore Zemplínik?
Jedine tak. Som "srdiečkár". Určite by som v tomto umení potreboval aj viac pragmatickosti, srdce je však pri tejto práci najpodstatnejšie. Nezmením sa, naďalej budem radšej "srdiečkár" a rozum mi zatiaľ to srdce nevalcuje.
Už v rodine vás vychovávali k láske k folklóru?
Najmä k láske. Pre mňa sú rodičia - moja mama a otec - absolútnym základom toho, čo teraz robím a ako sa správam. Vychovali ma ku krásnu tým, že mi ukazovali krásno v každom žánri, aj v živote. Prešiel som všetkým - od futbalu cez jachting, výtvarnú školu, klavír, ale nie nasilu. Keď som o niečo prejavil záujem, podporili ma. Nebolo to jednoduché niekde v Michalovciach si zmyslieť, že budete choreograf. Učili ma vkusu na takých detailoch, ako je vianočný stromček. Alebo krištál zavretý v skrini. V čase, ked všade boli gýčové stromčeky so žiarivými guľami a zlatými reťazami, moja mama zdobila jednofarebný slamenný stromček so stužkami.
Čiže aj vaši boli umelci?
Mama bola roky policajtka a písala krásne básne, s ktorými víťazila na súťažiach. Okrem toho hrávala ochotnícke divadlo, otec tancoval v súbore. Obaja sa so mnou o všetkom zhovárali. Do ničoho ma netlačili.
Máte aj súrodencov?
O päť rokov mladšieho brata, ktorý vlastní nahrávacie štúdie a má kapelu. Medzi nami je zvláštny vzťah, na ktorom sa všetci smejú.
Prečo sa smejú?
Lebo je zvláštny. Iba málokto pochopí spôsob našej komunikácie.
Čo vám dalo do života tancovanie v Lúčnici?
Možnosť spoznať profesora Nosáľa. Za socializmu to bol až kapitalisticky fungujúci spolok, v rámci prípravy na predstavenia a profesionality.
Ste jedným z najúspešnejších žiakov profesora Nosáľa. Čím sa odlišujú vaše a jeho choreografie?
Témou a tým, že ja som sa k folklóru vrátil až SĽUK-om. Profesor Nosáľ tvoril, keď vznikali monotematické čísla, ktoré predbehli čas o sto rokov. Ja sa už do toho nepúšťam, nikdy už nepostavím sedemminútový Zemplín, Detvu alebo "palicový". Nikdy ho neurobím lepšie ako profesor. Tak, ako nikto lepšie nevymyslí garážovú scénu z West Side Story, ktorú v päťdesiatych rokoch zrealizoval Gerome Robins. Jednoducho, Pánbožko prišiel a vylial miešačku talentu na pána Nosáľa. Svet pokročil, my už vďaka nemu vieme, čo sa dá s týmtito číslami urobiť a ja sa s nimi snažím vytvárať celky.
Čo ste si odniesli zo štúdia v Antverpách?
Najmä rozhľad a zistenie, že nie je všetko zlato čo sa blyští, a možno aj trochu múdrosti. Iné je odísť tam na týždeň a celkom odlišné je v cudzine žiť a študovať. Pre mňa to bol rýchly skok k moderne. Odchádzal som ako ľudovkár a vrátil sa ako modernista.
A čo vaše pôsobenie v Amsterdame?
To sa nedá oddeliť. Toto obdobie môjho života mi veľmi prospelo po všetkých stránkach.
Dnes prežívajú Východniari v umení aj politike boom. Sú ambicióznejší, alebo čím si to vy vysvetľujete?
Naozaj si to myslíte? Je to možno geografickým rozdelením Slovenska. Keď príde do Bratislavy človek z východného Slovenska študovať už v osemnástich rokoch, veľmi skoro sa musí osamostatniť. To má k dobru oproti ostatným, ktorí začínajú byť samostatní, až keď opustia rodné domy a byty v Bratislave. Ja však v tejto oblasti dedičným a miestnym predpokladom neverím, i keď asi existuje niečo ako skupinová mentalita. Ľudia z menších miest majú možno väčšiu pokoru, viac si vážia ponúknuté šance a tým urputnejšie idú za svojim cieľom.
V Bratislavskom divadle tanca bolo vaším mottom "ak už nevládzeš, nechaj si to pre seba". Najväčšiu frekvenciu máva na začiatku či vo finále skúšok?
Vždy je to na začiatku, vo finále je už telo navyknuté. Stále sa odohráva to isté - ľudia môžu asi stokrát viac ako si myslí ich babička, päťdesiatkrát toľko, čo si myslí ich mamička, dvakrát toľko čo si myslia oni sami, a preto sa ich usilujem vyburcovať. Na začiatku to býva dramatické. Aj teraz v SĽUK-u potia krv, padajú z nôh a reálne nevládzu. No také je povolanie, ktoré sme si vybrali. Isté pocity si pri ňom treba nechať pre seba. Vrcholový športovec sa môže tváriť, že je unavený alebo že nevládze, ale my nie, hoci výkon je porovnateľný. Tanečník musí aj pri nadľudskej snahe budiť dojem, že sa usmieva alebo tvári tak, ako si žiada situácia.
Vaše choreografie a réžie sú dynamické a originálne. Ako je to u vás s inšpiráciou?
Nerobím až tak veľa toho, čo by som chcel. Samostatných réžií a autorských diel je iba niekoľko. Za tri roky tri veľké veci - Strom, Pomáda, Napľujem na vaše hroby. Čo sa ostatných diel týka, chválabohu, spolupracujem s kvalitnými režisérmi, pozerám sa na svet ich očami. Celkove sa v živote veľa dívam. Na iné diela, iných tvorcov, analyzujem, čerpám z okolia. Aby človek mohol ísť ďalej, musí pochopiť a hodnotiť súčasný stav umenia. Vyzerá to, že veľa pracujem, pretože mám nielen divadelné, ale aj televízne projekty. Šťastie je, že moje povolanie je zároveň mojím hobby, láskou, oddychom, všetkým. Preto zatiaľ nemám pocit, že by som si mal odpočinúť.
Na základe vašej choregrafie muzikálu Oliver v Košiciach a Malého obchodu hrôzy v Nitre vám ponúkli Pomádu. Začali ste sa presadzovať v Čechách. Aká je odlišnosť práce v Čechách od práce na Slovensku?
V Čechách pracujem menej so "srdiečkármi", viac s chladnejšími profesionálmi. Najradšej mám kombináciu týchto dvoch typov. Na Slovensku hneď zistíte, čo si kto o vás myslí. V Čechách to nie je jednoduché. Aj tam však treba odlišovať, či ide o obrovskú muzikálovú produkciu alebo o hĺbavú divadelnú prácu, ktorá ma čaká vždy v Brne. Alebo o televíziu. A je to aj v peniazoch. Na hodinovú reláciu majú tri dni. V tom je rozdiel od našich pomerov, keď musím Cenu Tatrabanky zrežírovať za deň. V Čechách sa pracuje pohodlnejšie, pokojnejšie a s väčšou úctou.
Učíte hercov tancovať a tanečníkov hrať. Čo je ťažšie?
Určite naučiť hercov tancovať. Keď sa herec na javisku pohne, stačí, že urobí krok správnym smerom, už si všetci diváci myslia, že vie tancovať. Ale to je ešte od tanca na hony ďaleko. Ak tanečník prehovorí, nestačí, aby povedal správnu vetu, lebo ľudia sú naučení presne vnímať intonáciu. Podľa mňa som však lepšie naučil tanečníkov hrať ako hercov tancovať, ale hodnotenie okolia býva opačné. Je to o tom, že ľudia viac rozumejú slovám ako pohybu.
Po divadelnom scenári Borisa Viana Napľujem na vaše hroby ste pátrali až vo Francúzsku. Aj inokedy pracujete ako divadelný Sherlock Holmes?
Nebýva to pravidlom. V tomto prípade som však potreboval vedieť, či sa vyskytol takýto scenár. Neexistoval, a preto sme s Nikitom Slovákom napísali novú hru, ktorá z toho diela iba čerpá. Je to vlastne odzrkadlenie našich pocitov po prečítaní.
Hoci ste založili Bratislavské divadlo tanca, o dva roky neskôr ste z tohto súboru odišli. Ako teraz hodnotíte jeho činnosť?
Na príklade BDT som sa presvedčil, že božie mlyny melú, a niekedy ani nie pomaly.
Autor: Barbora Laucká / Foto: Peter Leginský
