Marek Vadas: Som chlapec z knihy

Nenarodil som sa ako ostatné deti. Na našej ulici ľudia hovoria, že som na svet prišiel z knihy. Preto ani nemám matku. To celú vec vysvetľuje. Raz som sedel na dvore a pozoroval strýka, ako v tieni mangovníka fajčí fajku. Kývol na mňa, tak ...

FOTO

Marek VadasNenarodil som sa ako ostatné deti. Na našej ulici ľudia hovoria, že som na svet prišiel z knihy. Preto ani nemám matku. To celú vec vysvetľuje. Raz som sedel na dvore a pozoroval strýka, ako v tieni mangovníka fajčí fajku. Kývol na mňa, tak som sa osmelil a prisadol si. Dali sme sa do reči a vtedy mi povedal všetko. Povedal, že nemám matku ani otca a že ma sem raz privial vietor od mora spolu s ďalšími vytrhnutými stránkami kníh. Bolo to takto.

V ten deň, keď som sa v meste objavil, bola hlavná ulica zasypaná hromadami papiera. Vytrhnuté strany kníh poletovali vzduchom, zachytávali sa v korunách stromov a zdobili ich ako čudné bezhlavé vtáky. Vzduch bol plný dymu.

Nikto ma v tom meste nepoznal a ja som blúdil úzkymi uličkami a hľadal ženu, ktorá by ma vzala do náruče. Zúfalá by pobehovala ulicami, pokiaľ by ma nezbadala ako bezradne stojím a sledujem hluk okolo seba. Potom by zakričala moje meno a ja by som sa jej vrhol okolo krku. Hľadel som do tvárí žien a hľadal, ku ktorej by som mohol patriť. Motal som sa po vyprázdnenom trhu a sledoval horiace listy vznášajúce sa vysoko nad mojou hlavou. Vietor sa s nimi hral a fúkal do vznášajúcich sa plameňov, ktoré ich menili na ľahké čierne nič. Spálené kusy sa drobili na drobné čiastočky a štípali ma v očiach. V štvrti Akwa na obed rozhnevaní ľudia vyhnali belochov a zdemolovali ich knižnicu. Knihy aj dokumenty z kartoték vyhádzali na chodník a jednu po druhej ich trhali a pálili na starých pneumatikách.

Večer som sa ocitol pri reštaurácii Mulet. Necítil som si nohy a sedel som na okraji kanála. Vtedy na mňa zakričal strýko Mongo. Podelil sa so mnou o svoju pečenú rybu. Aspoň tak mi o tom strýko Mongo hovoril. Bol to prvý človek, s ktorým som sa v Douale dal do reči. Povedal som mu, že v tomto meste nikoho nepoznám a hľadám svojich rodičov. Na nič som sa nepamätal a nevedel som, odkiaľ som sa tam vzal. Ani on nie, ani nikto na ulici, ani nikto v celej štvrti. Bol som chlapec, ktorý prišiel na svet z niektorej z tých kníh, čo vtedy poletovali vo vetre.

Strýko Mongo ma potom zaviedol k mojej budúcej tete. Sedela rozkročená nad hrncami v kuchyni reštaurácie. Čistila obrovskú barakudu. Zostal som stáť vo dverách, strýko k nej podišiel a potichu niečo zamrmlal. Vtedy spľasla rukami a zvolala: "Panenka Mária!"

Podala mi pohár s vodou a ja som ho hltavo vypil. Potom druhý, tretí a štvrtý. Bol som smädný, pretože dovtedy som vodu nikdy nepil. Bolo to po prvýkrát v mojom živote a veľmi mi chutila. Opýtala sa, koľko mám rokov a ja som na ňu len nechápavo pozeral. Vzadu za policou pre hrnce mi prichystala deku. Zababušil som sa do nej a snažil sa zaspať. Dlho do noci som počúval zvuky z kuchyne. Škripot noža a vzdialený smiech opitých hostí z ulice moja nová teta prerušovala pravidelnými nadávkami v cudzom nárečí, ktorému som nerozumel ani ja, ani ryby čakajúce na pekáč. Ležali rovnako ako ja, nemo a nehybne, s očami vyvrátenými do stropu.

Ráno som precitol s pocitom, že ma niekto pozoruje. Viečka som pootvoril len nepatrne, aby som najprv nebadane preskúmal terén. Teta stála nado mnou a premeriavala si ma prázdnym pohľadom bez akéhokoľvek výrazu. Chcel som vyčkať a zodvihnúť sa, až keď odíde na dvor, ale ona tam stála ako vrastená do zeme. Trvalo to večnosť a mne už bolo treba na záchod. To určite z tej vody. Zazíval som teda a rozospato zaklipkal očami.

"U nás sa vstáva skôr, chlapče! Poď, opláchni sa a ja zatiaľ nájdem niečo dobré pod zub."

Od toho dňa som sa volal Chlapče.

Ráno som s tetou chodieval na trh. Mal som jej pomáhať s taškami, ale nakoniec ich aj tak takmer všetky nosievala sama. Možno len dúfala, že si ma v tom dave nájde niekto známy. Niekto, kto sa do mesta dostal rovnako ako ja. Aj mňa to raz napadlo: kde sú všetci tí, ktorých som poznal predtým? O čom bola kniha, v ktorej som vystupoval? Kto boli ostatné postavy a čo sa s nimi stalo? Alebo bola tá kniha iba o mne?

Zaumienil som si, že to musím vypátrať, nech sa deje, čo sa deje. Pýtal som sa na to strýka Monga, pretože teta bola skúpa na slovo. Väčšinou iba rozkazovala, čo treba urobiť a pri mojich otázkach si iba vzdychla. Nemala na mňa čas. Po ranných nákupoch už len celý deň pobehovala po reštaurácii a pracovala dlho do noci. Spať chodievala dávno po mne, alebo možno ani vôbec nie, pretože spať som ju nikdy nevidel. A potom som ju raz aj počul, ako susedke vykladá, že celú noc ani oka nezažmúrila.

So strýkom to však bolo celkom iné. Väčšinu dňa sedel na lavičke v tieni naproti terase reštaurácie. Fajčil fajku a hľadel do diaľky. Alebo sledoval hostí a usmieval sa pri útržkoch rozhovorov, ktoré k nemu vietor zaniesol.

Potom začal rozprávať. Napríklad o tom, ako na svet prichádzajú deti. Tie obyčajné sa aj rodia obyčajne. Muž miluje svoju ženu a ona mu z vďaky porodí dieťa. Tak sa narodil aj on. Žil s rodičmi celý ich život, aby ho slušne vychovali a naučili, čo treba. Aby im pomáhal a aby po ich smrti pokračoval v ich práci. Iné deti zas prichádzajú ako dar od bohov a dobrých duchov. Najčastejšie vtedy, ak ženu muž miluje, ale ona je slabá a sama mu nedokáže dieťa na svet priviesť. Kúzelník požiada predkov, aby sa za ženu prihovorili u duchov a pomohli mu namiešať účinný odvar. Keď je všetko pripravené, prídu v noci k budúcej matke ženy z okolia. Tancujú a spievajú, aby dieťa privolali z ríše mŕtvych a nenarodených. Strýko mi potom spieval, pomaly a smiešne vysokým ženským hlasom:

Vítame ťa!

Poď do nášho sveta!

Si naše dieťa. Prinesieš zeleň do listov.

Celý prales na teba čaká.

Všetci sme tu a vítame ťa.

Príď na svet živý.

Budeš kvitnúť a my budeme môcť zomrieť.

Budeme ťa počúvať a uložíme sa do zeme.

Nikdy nebudeš nešťastný.

Život je dobrý, uvidíš to.

Čakáme, kedy sa narodíš.

Nemáš sa čoho báť.

Budeme pri tebe.

Príď do nášho sveta!

Nakoniec sa rozkašľal a ja som mu zbehol do podniku pre pohár palmového vína.

Nedočkavo som sledoval, ako víno po troške prevaľuje na jazyku. Najviac som predsa túžil vedieť, ako je to s takými deťmi, ako som ja.

"Ty si výnimočný, Chlapče," povedal. Ani on v živote nestretol veľa takých. Ľudia, ktorí prišli z kníh, sú silní, pretože dokážu prežiť osamote. Sú omnoho silnejší a múdrejší ako ostatní. Zaobídu sa aj bez matky a otca. Rýchlo nájdu dôvod, prečo sa na svete ocitli. Vedia, čo chcú a nevšímajú si hlupákov naokolo, ktorí sa im posmievajú a ubližujú im.

Pýtal som sa, odkiaľ to vedia, keď ja napríklad neviem o ničom a on mi musí všetko do najmenších podrobností vysvetľovať.

Vtedy sa na mňa strýko dlho zahľadel, akoby hľadal slová. Vyrušil ho až moskyt, čo mu pristál priamo na nose. Strhol sa a pohladkal ma po vlasoch.

"Vedia to z knihy, v ktorej sa narodili. Ak sa ako ty nepamätajú na svoj príbeh, tak ho hľadajú, pokiaľ ho nenájdu. V knihách, v novinách, na uliciach, v korunách stromov a vo vetre."

V ten večer som si šiel ľahnúť neskoro. V kuchyni sa strýko s tetou tlmene bavili dlho do noci. Nemohol som spať a premýšľal som o svojich vrstovníkoch, ktorých stretávam v našej štvrti. Pred očami sa mi objavovali ich tváre, spotené a veselé. Nikdy neverili mojim rečiam. Vysmievali sa mi, klopkali si prstom na čelo, alebo ma ľutovali. Odpustil som im ich nevedomosť. A zaspával som šťastný.

O niekoľko dní za mnou strýko prišiel so záhadným úsmevom. Priniesol mi najlepšiu správu v mojom živote: onedlho pôjdem do školy! Také niečo mi dovtedy ani nenapadlo. Bol som rád, že som u nich mohol bývať a vedel som, že nemajú peňazí nazvyš. Nemohol som tomu uveriť. Onedlho sa naučím čítať a potom prečítam všetky knihy na svete! Nájdem svoj príbeh!

Moja učiteľka bola prekvapivo veľmi mladá a keď šla po ulici, všetci muži sa za ňou obzerali. Myslel som si, že učitelia musia byť starší, pretože starí ľudia sú múdrejší. Ale čo už človek narobí. Ako matku by som si ju však vedel predstaviť. Horšie to bolo so spolužiakmi. Svoju hlúposť ukazovali už od prvého dňa a vždy som im bol iba na posmech.

V triede sme sa najprv navzájom predstavovali.

"No a ty sa ako voláš, chlapče?" spýtala sa učiteľka, keď došla až k mojej poslednej lavici.

"Chlapče," ozval som sa možno prisilno, pyšný na svoju prvú odpoveď.

Celá trieda sa dala do rehotu. Všetci sa smiali až sa prehýbali v páse, jačali a trieskali zošitmi o lavice, akoby ich pochytilo lesné šialenstvo.

Po vyučovaní som šiel do kabinetu, aby som sa uistil, že budem môcť chodievať do misijnej knižnice. Učiteľka prikývla a dala mi lízatko.

"A nájdem tam aj knihu o mne?" spýtal som sa a cítil som, ako mi pritom od napätia srdce bije v spánkoch.

"Neboj sa, nájdeš tam všetko."

Cítil som, že mám vyhrané. Ak je tam všetko, nebude problém nájsť tú správnu knihu. Aj keby to bola tá posledná.

V starej knižnici pri misii dona Bosca som potom trávil veľa času. Čakali tam na mňa police so starými knihami a zošitmi dovezenými z Francúzska alebo možno aj zo vzdialenejších krajín. Bolo ich tam hádam aj sto. Stránky boli vlhké, plesnivé a často zlepené. Spočiatku mi to trvalo dlho, kým som sa prehrýzol cez prvé časti zošitových románov. Opatrne som v nich listoval a hľadal známe slová. Hľadal som seba. Príbeh, ktorý by mi pomohol rozpamätať sa a povedal mi pravdu o mojej minulosti.

Po škole som sa zavrel do knižnice a listoval. Postupne som prečítal takmer celú policu. A v jednej tenkej knihe som raz našiel chlapca, ktorý akoby mi z oka vypadol. Rozmýšľal presne ako ja. Šiel sám pustou krajinou a hľadal svojich rodičov. Hltal som tie stránky. Nadšene a bez dychu. Tá kniha je o mne! Našiel som boha, ktorý ma stvoril! Našiel som svoj príbeh!

Nevedel som sa dočkať chvíle, keď sa dostanem k pasáži o mojom príchode do Doualy. Čo ma tak ešte na svete čaká! Preskakoval som celé odseky. Čítal som aj potme, len pri svetle neónky z obchodu odnaproti. Nakoniec som došiel k stránke, ktorá končila v polovici vety. Za ňou už nasledovala len reklama na obálke. Poprehadzoval som všetky zväzky, ale ďalší zošit s pokračovaním svojho príbehu som nenašiel.

Bol som z toho taký zničený, že som doma strýkovi ani neodzdravil a nešiel sa navečerať. Ale potom prišlo ráno a mne bolo zrazu lepšie. Vzal som si zo stola šišku a vybehol medzi ľudí. Hľadať svoj príbeh. Zistiť, kto som.

Cyklus Poviedka na piatok pripravuje © Literárna a kultúrna agentúra LCA. Archív predchádzajúcich poviedok nájdete na http://knihy.sme.sk/poviedka

Autor poviedky a fotografie Marek Vadas (1971) debutoval v roku 1994 zbierkou próz Malý román. V roku 1996 vydal spoločne s Emanom Erdélyim román Univerzita, ktorý spôsobil škandál, pretože sa v ňom identifikovali napríklad pedagogičky Katedry estetiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského. Mužov v uniforme si spoločne s Erdélyim zobrali na mušku v knihe Diabol pod čapicou (2002). O rok neskôr vyšiel súbor 37 krátkych próz Mareka Vadasa Prečo sa smrtka smeje. Po niekoľkých cestách do rovníkovej Afriky zozbieral a prerozprával množstvo rozprávok, legiend a príbehov a vydal ilustrovanú knihu Rozprávky z čiernej Afriky (2004), ktorá získala ocenenie Najlepšia detská kniha jesene. V súčasnosti dokončuje cyklus textov inšpirovaných šamanmi a duchmi pralesa s názvom Liečiteľ.

SkryťVypnúť reklamu

Komerčné články

  1. Patria medzi svetovú elitu. Slováci zariskovali a predbehli dobu
  2. Bývanie vytesané do kameňa? V Kapadócii tak žijú po stáročia
  3. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  4. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  5. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  6. Wellness v prírode: máme tip, kde si na jar najlepšie oddýchnete
  7. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár
  8. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur
  1. Bývanie vytesané do kameňa? V Kapadócii tak žijú po stáročia
  2. E-recept, evolúcia v zdravotnej starostlivosti
  3. Leťte priamo z KOŠÍC a dovolenkujte na najkrajších plážach
  4. Za hranicami bytu: Ako si vybudovať dobré susedské vzťahy?
  5. Výlet 2 v 1: Jednou nohou na Slovensku, druhou v Rakúsku
  6. Ahoj, TABI! Kto je záhadný digitvor?
  7. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur
  8. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové?
  1. Fellner otvorene: Manželka mi vyčítala, že zo mňa nič nemá 26 317
  2. Deväť dobrých: Jarný literárny výber v denníkoch SME a Korzár 17 582
  3. Do utorka za vás uhradia polovicu exotickej dovolenky 16 544
  4. Slováci minuli za 4 dni na dovolenky 6,4 milióna eur 10 926
  5. Prečo vymeniť plastové vchodové dvere za hliníkové? 10 308
  6. Patria medzi svetovú elitu. Slováci zariskovali a predbehli dobu 10 200
  7. Všetky divy sveta v privátnom lietadle dnes so zľavou 12 225 eur 7 873
  8. Ako Japonci potopili ruské nádeje na Ďalekom východe 5 699
SkryťVypnúť reklamu
SkryťVypnúť reklamu
SkryťZatvoriť reklamu