Futbalisti útočili na pseudoeverest, tenisti na ozajstný, no všetci zlyhali. Artmedia s Čobejovým otčenášom bola medicínou sklamaných fanúšikovKeď sa z dievčaťa stane žena alebo z chlapca muž, máloktorí majú chuť kričať do sveta, že práve spolu prepísali históriu. Jednoducho, posunuli sa v individuálnom vývoji, ako keď sa im predtým prerezali zuby, naučili sa chodiť, hovoriť, čítať.
V slovenských kolektívnych športoch v uplynulom roku nadužívané klišé o prepisovaní histórie zväča vypálilo do zvrátených nezmyslov.
Okrem toho ako keby sa zabudlo na blízku skúsenosť, že stav spoločnosti, čo má potrebu prepisovať históriu, nie je zdravý.
Žiaľ, prispela k tomu aj mediálna atmosféra, ktorá sa kĺzala na vlne populistického patriotizmu, neraz strácala odstup i súdnosť pomenovať veci bez nánosov pátosu. Najhoršie však je, že nenachádzala dôraz dopovedať, že naše pokusy o prepisy histórie sa skončili podobne významnými zlyhaniami.
Hokejová dezilúzia
Najmenej bolestný ostal bezduchý odchod hokejistov zo svetového šampionátu v Rakúsku. Išli sme naň s najlepším výberom v histórii a oficiálnym medailovým cieľom. Hviezdy z NHL nastupovali - minimálne v podvedomí - unavené dezilúziou z lockoutovej sezóny na Slovensku, v ktorej mali na rodných ľadoch ustlané na vulgarizmoch.
Prehry patria k hokeju, vo vyraďovacom systéme štvrťfinále zvlášť. Ale slovenský tím viac sklamal tým, že neprepísal históriu z predchádzajúceho Svetového pohára a nedostal zo seba to, na čo mal potenciál. Kamarátska partia si vzájomne tolerovala výpadky hernej disciplíny, chýbal konštruktívny konflikt a hlavne strategická autorita (od funkcionárov cez trénera po hráčskeho lídra). V kabíne nemal kto burcujúco roztrieskať hokejku. Veta Žigmunda Pálffyho: "S takým bordelom v defenzíve sa ďaleko nedostaneme,"sa ukázala prorockou.
V Rakúsku sme nezomreli na krásu, ale na alibistickú ohľaduplnosť k sebe a neangažovanosť voči súperom. Bolo by však neférové zabúdať na silné príklady Višňovského po otrase mozgu a Demitru s mysľou pri rizikovo tehotnej manželke.
V Piešťanoch ako na Balkáne
Aj keď okrajovo, do bilancie zlyhaní patrí aj bezprecedentný zápis do histórie na púťovom turnaji Loto Cup v Piešťanoch. S Lotyšskom sme prehrali po remíze 3:3 v nadstavenom čase na samostatné nájazdy 0:1. Slovenský rozhodca Daniel Konc riadne skoncoval zápas. Hrošia honba našich funkcionárov po ďalšom prvenstve na turnaji kandiduje na zápis do absurdných rekordov Guinnessovej knihy. Zinscenovaným regulárnym hlasovaním zmanipuloval direktoriát výsledok z ľadu. Lotyša Tambijevsa reálneho strelca víťazného gólu vyškrtli z histórie a prepísali konečný výsledok. Aby sme zneužili nejednoznačne formulovaný reglement o trestných strieľaniach, porušili sme druhý, že zápas sa nemôže skončiť remízou. Lotyši sa štípali za nos, či sú Piešťany na Balkáne. Tréner Berežnevs do smrti nezabudne, ako ho náš riaditeľ turnaja do očí ubezpečoval, že všetko na ľade bolo o.k ., a na druhý deň sa otočil ako chameleón. Ktovie, ako by sme sa my dožadovali prepisovania histórie, keby sa nám niečo podobné stalo na májovom šampionáte v Lotyšsku.
Futbalový pseudoeverst
Eufória okolo historického postupu futbalovej reprezentácie do baráže kvalifikácie MS bola najgýčovejšou fatamorgánou roka. Aj keď išlo o štatistický fakt. Živila ju najmä rokmi vyhladovaná duša fanúšika po akomkoľvek úspechu či aspoň veľkom zápase. Odlišný prah futbalových kritérií bratských národov na nedávnom federálnom ihrisku vystihovali novinové titulky. Kým slovenské sa po remíze s Rusmi a vytúženej baráži hemžili historickými výstrelmi, vrcholmi a neodmysliteľnými zápismi, českým po výhre vo Fínsku znamenajúcom takisto baráž len odľahlo: Blamáž je zažehnaná."
V našom prípade sa matematický počet pravdepodobnosti predsa raz musel usmiať. Tréner Galis, rodák spod šťastnej hviezdy, dostal z nebies najpriechodnejšiukvalifikačnú skupiny v histórii, čo sa dlho nemusí zopakovať. Inak sa ničím neodlíšil od svojich predchodcov. Ani on nedokázal zvíťaziť nad najvážnejšími konkurentmi na postup (Portugalsko, Rusko). Jediná futbalová nadhodnota nám vyšla v stretnutí v Rusku, inak to bola ustráchaná percentuálna hra na minimum chýb. Presne, ako to kedysi praktizoval Jozef Vengloš. Na obranu Galisa hovorí tristná situácia - na vyššie ambície nemal hráčov. Namiesto glorifikácie postupu aj vďaka rôznymi internými revolúciami rozglejených Rusov by bolo poučnejšie trieskanie hlavou o múr, že sme premrhali šancu prebiť sa na šampionát do Nemecka priamo z druhého miesta. Nočnou morou ostáva predovšetkým bezgólový malér v Lichtenštajnsku.
Galis s svojím vedením prirovnal pozíciu pred barážou so Španielskom k horolezeckému útoku na Everest z posledného výškového tábora. "Beriem iba postup, odchod so vztýčenými hlavami ma neuspokojí," zastrájal sa sympaticky.
Odhodlanie historického zápasu desať- či pätnásťročia odfúkli prvé poryvy prísnejšieho hvizdu píšťalky rozhodcu de Santisa. Tréner neprofesionálne namiesto diretissimy na vrchol vylúčený zostúpil do podzemia kabíny k televízoru prvý - bezmocný. Po ňom sa v madridskom daždi utopila celá naša bezradná expedícia. Nechytili sme sa ani šance po Némethovom darovanom góle, neprekročili sme rolu šedej myši v partii s hravou dravou mačkou.
Španieli prišli zdvorilí
Do bratislavskej odvety sme nastúpili s taktikou, ako keby sa to v Madride skončilo 1:1. Stiahnutí, bezzubí. Našťastie, Španieli boli v útoku pri náskoku 5:1 zdvorilí a dožičili našim funkcionárom silené oslavné chorály. Po remíze. Tí majú schopnosť miliónpercente využiť každú šancu na uťahovanie kravát po vyfabulovaných zásluhách. Hovoria o novej ére, prelome, definitívnej oprávnenosti presadiť výstavbu nového národného štadióna. Prirodzený funkcionársky reflex.
(Len aby sa vo februári vládna lobby nezbláznila, keď náhodou hokejisti vyhrajú v Turíne olympiádu. Kandidujeme aj na majstrovstvá sveta, čo bez novej haly nejde.)
Na futbalových trávnikoch sa počas dvojročnej kvalifikácie potácal od desiatich k piatim čudne poskladaný výber polonezdravých polonáhradníkov z pološpičkových európskych klubov. Reči o vízii sú skôr výstrahou chronického retra okolo nálad neoprávnene nafúkaného kapitána Karhana či Greška. Ozajstné osobnosti stále nemáme.
Čo prevratné sa vlastne v slovenskom futbale s výnimkou Artmedie udialo? Stačí nám demagógia, odvodená od rastu návštev v Trnave? Ale v tomto futbalovom meste chodili ľudia vždy, keď andely vyleteli na čelo tabuľky.
Tenisový škandál
O Evereste sníval aj daviscupový tím tenistov. Na rozdiel od futbalistov išlo o svetový, nie o redukovaný slovenský vrchol. Najsmutnejším výsledkom ostáva, že samotní tenisoví hrdinovia, vyhlásení za najlepších športovcov roka a ani mnohí ich fanúšikovia si dodnes neuvedomujú, akým trápnym škandálom poškvrnili posvätnú šalátovú misu.
Od sekretára Mošku cez nehrajúceho kapitána Mečířa, nezdolného srdciara Hrbatého, melancholika Kučeru až po nešťastníka Becka už zopár týždňov pred finále s Chorvátskom všetci veľmi dobre vedeli, že posledne menovaný nastúpiť nemôže.
Napriek tomu rozohrali infantilné divadlo podľa lacného scenára, že úspech svätí prostriedky. Krátkozrakosť, katastrofálny neodhad situácie pod zámienkou taktiky či psychologického manévru je o to frustrujúcejší, ak šípime v tenise zvyšky tradície džentlmenov. A Mošku ako progresívneho stratéga a zaviazaného otca Národného tenisového centra.
Nie je dôležité, či sa Beck v dopingovom podozrení ocitol úmyselne alebo nie, ale to, že on a každý vedel, o čo ide. Tým, že nenastúpil na jediný finálový zápas vlastnoručne podpísal nepriamy dôkaz. Je rozdiel športové blafovanie, keď Demitra tají zlomený prst pred médiami a súperom. Ak sa šport dostane len podozrením k hranici ríše dopingovej rakoviny, neexistuje iná ako nulová tolerancia. Tenisti si urobili bláznov aj z vlastných fanúšikov, ktorí ich zaslúžene zbožňovali. Akokoľvek je prostorekosť Hrbatého sympatická, svojimi zaťatými vyhláseniami pri žrebe "Nemyslite si, že sme takí sprostí, že vám to povieme," znehodnotil tisícky svojich geniálnych fiftínov v minulosti. Pri všetkej úcte, Dominátor sa stal obeťou podcenenia kontextu. Je však svojprávny. Piličovci boli vyššie a celý svet nás mohol ex post oveľa škodoradostnejšie vychutnať.
Artmedia ako z inej planéty
Nie náhodou všetky krčmy v Žiline, voči Bratislave antagonisticky nielen futbalovo profilovanej, spievali po 5:0 s Celticom ódy na Petržalku. Úprimne závideli a otvorili sa im oči, čo ich šošoni v predchádzajúcich troch rokoch v role majstrov mohli a veľmi sa nepokúsili.
Okrem športových úspechov Artmedia liečila zvlčilé limity našej futbalovej minulosti - spôsobmi, akými trávili borbélyovci prehry a víťazstvá. Brankár Juraj Čobej sa po hrdinskom výkone v Belehrade "vyhováral", že stál pri ňom Pánbožko. Po prehre 0:4 v Miláne bol chlapsky zhovorčivejší: "Nič som nechytil, chalanom nepomohol a ani im to vpredu nešlo. Musíme vstať a ísť ďalej."
Čobejov otčenášový rituál pred zápasom symbolizuje pokoru, ale aj zdravú nebojácnosť nezabudnuteľnej partie Vladimíra Weissa. Ten dostal z mužstva viac, než v ňom bolo, no slovenský futbalový prezident si to zrejme nevšimol. Na ďalšie dva roky podpísal v reprezentácii Galisa s nezávideniahodnou obavou, čím novým ešte môže tento, inak sympatizant Weissovej práce, okysličiť národný tím.
Možno deväťdesiat percent trénerov by po faule pri nedokopnutom postupovom góle Vaščáka znamenajúcom ťažké milióny do siete Rangers v bahne Tehelného poľa písalo protestnú nôtu pomaly na OSN. Asistent Michal Hipp povedal, že jedno oko mu plakalo, druhé sa smialo. Artmedia má šancu na ďalší prepis histórie. Ak nerozpredá svoj jesenný zázrak.
