Notre Dame.
FOTO - ČTK
Farár z kostola Saint-Sulpice v Paríži je v poslednom čase zavalený prácou. Jeho kostol obliehajú turisti, pod pazuchou "písmo sväté" Dana Browna. Pýtajú sa na striebornú čiaru, ktorá sa podľa Dana Browna dá nájsť uprostred chrámovej lode, a na presné miesto zločinu, ktorý tvorí jeden z vrcholov deja. Jeden môj priateľ, ktorý pracuje oproti kostolu vo vydavateľstve Plon a pozná toho farára mi rozprával, že kňaz je z toho trochu zmätený a že už toho výbuchu kolektívneho šialenstva má pomaly plné zuby: ako je vraj možné, že toľko ľudí berie vážne ten vymyslený príbeh, že Ježiš Kristus s Máriou Magdalénou spolu vyrábali deti a že tú dynastiu podnes stráži fanatická sekta, ktorá sa nezastaví pred ničím, len aby uchránila jej príslušníkov pred tým, aby to vyšlo najavo?
Obliehaný farár určite vie veľa o veciach viery - ale asi nie veľa o moci fikcie zamiešať sa do života a kompletne ho prevrátiť hore nohami. Naozaj nejestvuje na svete iné mesto, v ktorom by literatúra pokryla skutočnosť takou bohatou a impozantnou vrstvou literárnych lží ako Paríž. Mesto a prikrývka lží sú dnes navzájom neoddeliteľné, a lživé historky sú často oveľa "pravdivejšie" a viditeľnejšie než objektívne fakty, ktorými sa s obľubou zaoberajú historici. Dobre, hrbatý Quasimodo a krásna cigánska dievčina žili len vo fantázii Victora Huga, no každý, kto dnes navštívi Notre Dame, cíti ich živú prítomnosť vo vežiach a papuliach chrličov a vie, že ten nerovný pár sa z románu presťahoval do katedrály a že odtiaľ ho už nikto nemôže vymazať.
Príbehy z veže
A pokiaľ ide o Saint-Sulpice, rád priznávam, že zakaždým, keď tam prídem, zájdem do kúta, z ktorého Marius v Bedároch po prvý a jediný raz uvidí svojho otca, baróna de Pontmercy. Dnes ráno som tam zasa raz po čase zašiel. Tentoraz ma tam zaviedla knižka Jeana-Paula Kauffmanna Boj s anjelom. Tá kniha vás nakazí láskou k tomuto kostolu, k Delacroixovi a jeho nástenným maľbám, ktorými ozdobil najslávnejšiu z jeho kaplniek, kaplnku svätých anjelov. Tá kniha sa dá čítať ako minuciózny sprievodca kostolom, ktorý postavili v areáli staršieho, menšieho kostola z dvanásteho storočia, ale môžete to čítať aj ako výraz úžasu nad loďou kostola, oltármi, oknami, klenbou a stĺpmi, ktoré uvítajú návštevníka, len čo sem vstúpi.
Je tu labyrint tunelov, pivníc, skladov, hniezd vežových sokolov, terás, a je tu aj cintorín, ukrývajúci telesné pozostatky asi piatich tisíc ľudí. Skrytá dimenzia Saint-Sulpice je rovnako nabitá dejinami, legendami a výmyslami ako verejne prístupné lode kostola a oltáre - a odjakživa fascinovala umelcov, básnikov a spisovateľov, ktorí tú tajomnú stavbu vo svojej fantázii zaľudnili postavami. V Kaufmannovej knižke sú tieto fantastické dejiny, ktoré kostolu dala predstavivosť spisovateľov a umelcov, presne také skutočné ako samotné kamene Saint--Sulpice.
Umenie, fantázia a fikcia sprevádzali kostol, odkedy bol postavený. Architekti si vymysleli štruktúru tohto kostola ako divadelný priestor. Jean Paul Kauffmann v tom vidí čosi ako predtuchu jeho určenia, v ktorom mali byť mýtus a dejiny pevne späté. Zvlášť jasne rozpoznáme divadelný prvok vo fasáde s jej tromi radmi veľkých stĺpov, ktorá by mohla byť aj kulisou pre davové scény. To všetko bol možno zámer.
Architektom bol Giovanni Niccola Servandoni, scénograf a scénický technik, podľa Jeana Paula Kauffmanna vo svojej dobe "kráľ špeciálnych efektov". Existuje o ňom legenda, ktorá žije urputným životom podnes: keď stavbu kostola zastavili (južná veža naozaj zostala nedokončená), Servandoni vraj spáchal samovraždu, skočil zo zvonovej veže. Ibaže to tak nie je. Giovanni Niccola Servandoni zomrel obyčajne vo svojej posteli, ale temná legenda nahradila objektívne preskúmanú pravdu. Aj dnes ráno som počul, ako sprievodca rozpráva príbeh tej samovraždy skupinke kanadských turistov.
Chrám Bohyne múdrosti
Saint-Sulpice inšpiroval nespočetné literárne texty a kostol si môže pripísať k dobru rozsiahlu genealógiu spisovateľov. Bolo tu pokrstených zopár satanistov, napríklad markíz de Sade a Baudelaire. Huysman, veľký prívrženec mysticizmu a satanizmu, rozvinul jeden diel svojho románu na tomto mieste - ponurejšie a záhadnejšie ani byť nemôže. Balzac z neho urobil dejisko Omše bezbožných. Maurice Barrčs mu venoval celú knihu. Počas revolúcie kostol vyhlásili za chrám "Bohyne múdrosti".
V horúčkovitých dňoch Parížskej komúny sa tu usídlil Klub víťazstva, jedna z povstaleckých frakcií, a z elegantnej kazateľnice prednášala svoje prejavy ohnivá Louise Michelová. No postavou, ktorá je so Saint-Sulpice spojená najväčšmi, je Delacroix - vďaka Jakubovmu zápasu s anjelom, jeho najdôležitejšej nástennej maľbe v kaplne svätých anjelov.
Maľba mu zabrala dovedna približne sedem rokov. Proces tvorby, ako ho elegantne a detailne opísal Jean-Paul Kauffmann, je príkladnou demonštráciou neviditeľného, ale vášnivého boja s neistotou, únavou a nepredvídateľnými prekážkami, ktoré podľa romantickej predstavy musí prekonať umelec na ceste k majstrovskému dielu. Od toho momentu to bol jeden z najčastejších spôsobov metaforického čítania tejto epizódy Starého zákona (Genezis 23), v ktorej Jakub celú noc bojuje s neznámym protivníkom. Na svitaní sa protivník vzdá a Jakubovi dá najavo, že to bola skúška a že v nej obstál. S kým sa Jakub bil? So samotným Bohom? S anjelom? So sebou samým?
Delacroix musel bojovať predovšetkým s vlhkou stenou, keď tento problém zvládol, prišli ďalšie a ďalšie. Začal s pocitom demoralizácie a pochybností, a ten ho zo Saint--Sulpice vyhnal na vidiek, kde s pomocou meditácie znovu prebral k životu svojho pracovného ducha a umelecké schopnosti. Nikdy sa neoženil - a hoci sa vie o viacerých aférach, vždy si od nich udržoval odstup, lebo sa bál, že by ho mohli obmedzovať v práci, jeho jedinej skutočnej obsesii. Jedným z jeho strachov bol strach zo sexuálneho zlyhania, ako pochopíme z niektorých dramatických narážok, keď budeme čítať jeho denník.
Zvláštny vzťah mal k svojej slúžke Jenny Le Guillou, škaredej a vulgárnej. Jeho priatelia a príbuzní však kategoricky popierajú, že by mali intímny vzťah. Ale Delacroix ju mal rád, brával ju na cesty a v hostincoch jej vždy prenajal izbu vedľa svojej. Ktosi videl, ako prevádza Jenny Louvrom a podrobne jej rozpráva o sochách Asýrčanov.
Naveky sa objímať
Vedel Delacroix, že celý Paríž ho považuje za Talleyrandovho syna? Zrejme áno, a je dosť možné, že ten chýr spôsobil, že sa z neho stala osobnosť so sklonom k povýšenectvu a samotárstvu a že spoločnosť trestal pohŕdaním. Nikdy sa nedokázalo, či naozaj bol Talleyrandovým synom. Historici však usúdili, že sotva mohol byť synom svojho oficiálneho otca Charlesa Delacroixa, pretože v čase, keď ho mal počať, trpel rakovinou semenníkov. Znie to ako banálna klebeta, ale pre umelca, ktorý tvoril s takým veľkým zápalom a spracoval vo svojich obrazoch všetko, čo bolo obsiahnuté v jeho osobnosti - najvyššie ideály aj najšpinavšie obsesie - to muselo znamenať viac. Pre Delacroixa, tak ako pre všetkých skutočných tvorcov umenia, bol proces tvorby aktom sebaobetovania.
Na to, aby to človek zistil, musí nejaký čas pobudnúť pred majestátnou nástennou maľbou a pozorovať ten podivuhodný, mätúci zápas, ktorý má v sebe čosi zo stretnutia zaľúbených. Jakub útočí sršiac hnevom, a anjel ho bez pohnutia drží, bez viditeľnej námahy, uvoľnene, dokonca nežne. Ľavou rukou ho zastavil a pravou ho drží za stehno spôsobom, ktorý vyzerá skôr ako poláskanie, než úder. Na Jakubovi vidíme zúfalstvo, nespútanú silu, zlosť a strach. Na anjelovi absolútny duševný pokoj toho, kto vie, že dianie je len napĺňaním písma a on pozná záver naspamäť. Tri veľké stromy, pod ktorými sa zápas odohráva, sú svojimi krútiacimi sa konármi a listami celkom živé: ako diváci, ktorí držia stranu jednému alebo druhému účastníkovi zápasu.
Medzi mnohými výkladmi týchto obrazov neexistuje ani jeden, ktorý by ten zápas vnímal čisto fyzicky alebo inak ako metaforu - zástupnú za condition humaine , vzťah človeka k Bohu, túžbu umelca prekonať svoje hranice a zanechať dielo, ktoré prekonáva múry, zástupné za zápas života a smrti.
Či sú tie interpretácie správne, alebo nie, nie je až také podstatné. Dôležité je len to, že nástenná maľba Delacroixa s jeho vlastným sedemročným zápasom s anjelom neodolateľne núka diváka snívať, opustiť väzenie skutočnosti a zdržať sa v presvetlených budovách sveta lží, v ríši mimo ničivej erozívnej sily času, v ktorej tí dvaja naveky spolu bojujú alebo sa objímajú naveky.
Mario Vargas Llosa (1936) spisovateľ. Žije v Madride. Okrem iného v češtine a slovenčine sú v kníhkupectvách k dispozícii jeho knihy Rozprávač, Pantaleón a jeho ženská rota, Smrť v Andách, Zelený dom.
Autor: MARIO VARGAS LLOSA
