FOTO

V tejto rubrike rozprávajú známi ľudia a naši redaktori o svojom spolunažívaní so zvieratami

Dnes: redaktorka BARBORA DVOŘÁKOVÁ

Keď sme sa z Bratislavy presťahovali na dedinu, rozhodli sme sa pribrať si ku kocúrovi Jagovi psa. Preberali sme plemeno za plemenom, až sa do užšieho výberu dostali dve - írsky vlkodav a drsnosrstý jazvečík. Proti prvému sa postavila celá rodina, darmo sme argumentovali, že je to jeden z najmiernejších psov. Brat sa bál, že mu pohryzie dvojročnú dcérku Žofku, naši, že sa bude biť s ich boxerom, fuzáčom a westíkom, svokrovci upozorňovali, koľko zožerie a zničí v záhrade. My sme sa však nakoniec vlkodava vzdali z iných dôvodov. Manžel si na jar komplikovane zlomil nohu, musel do nemocnice a veľký pes neprichádzal do úvahy. Vlastne ani malý, mysleli sme si. No prišlo leto, blížili sa Mišove narodeniny a keďže sa noha dobre hojila, povedala som si, že ho predsa len psíkom prekvapím. Aspoň bude mať na péenke spoločnosť.

Začala som čítať inzeráty, no hoci jazvečíkov ponúkali kopec, drsnosrstý nebol ani jediný. Napokon som ho vypátrala v časopisoch pre poľovníkov. Že je to ten NÁŠ, bolo vidieť hneď od prvej chvíle. Spomedzi siedmich šteniatok sa jedno ku mne rozbehlo a začalo ma s vervou oblizovať.

Keď som si ho o pár týždňov viezla domov, zistila som, že je to naozaj dokonalý dar. Zhodou okolností sa narodil presne na výročie našej svadby. Vinco bol skutočným prekvapením. Vzorne čušal v papierovej taške, takže sa muž domnieval, že dostáva ako dar obligátny sveter. Preto, keď do nej nazrel, nahlas zhíkol. A v tom momente prepukla obrovská, obojstranná láska.

Manžel vždy kritizoval ostatných psov v rodine, že sú nevychovaní a rozmaznaní. Keď on raz bude mať psa, bude mať nad sebou pevnú ruku. Keď som však večer po oslave chcela Vinca uložiť v predsieni, lebo ešte robil mláčky, Mišovi sa to nepáčilo. Nemôže tam predsa byť, chudáčik, sám! Darmo som argumentovala, že doteraz žil v koterci na dvore a aj prvú noc, kým bol ešte utajeným darom, prespal na chodbe bez problémov. Musela som kapitulovať a dať košík do rohu izby. Aj to však bolo zlé miesto - bol priďaleko. Putoval teda k posteli a potom do postele. Výnimočne! Asi nemusím zdôrazňovať, že tam spáva dodnes. Našťastie, v jeho pelechu je mu pohodlnejšie, takže si prichádza priľahnúť až nadránom.

Vinco do našej rodiny zapadol skvele. Hoci jazvečíky vraj bývajú morózne a nemajú rady deti, Vinco spoločnosť malých aj veľkých zbožňuje. Keď k nám niekto príde, od šťastia si až cvrkne. A keďže vyrastal s kocúrom, získal ešte jednu vášeň - pre myši. Spočiatku nadšene prenášal len tie zahryznuté, ktorými sa prišiel na priedomie popýšiť Jago. Dnes ich už dokáže uloviť aj sám. A kým náš kocúr myši nežerie, Vincovi mimoriadne zachutili. Vrátane tých v miernom štádiu rozkladu, ktorých sa po poliach a brehoch rybníkov povaľuje neúrekom. Takže hneď ako vidím, že po mne po očku zazrie a vzápätí ostošesť do seba čosi súka, lebo vie, že to nesmie, vrhám sa mu k papuli. Už som sa vytrénovala a obyčajne zachytím myšací chvostík hlboko v hrdle. Myš zaň ide dobre vytiahnuť, vyhupsne ako zátka zo šampusu. Niekedy je dokonca ešte živá. Len Vinco si ma premeriava vyčítavým pohľadom, prečo som mu zase ukradla takú pochúťku.

FOTO