Irvine Welsh je vyhlásenou literárnou senzáciou Britských ostrovov deväťdesiatych rokov. Je jedným z najvýraznejších literátov artikulujúcich životný rytmus zrýchlený chémiou. Jeho prózy sú ostro vypointovanými čiernymi groteskami, ktoré zviditeľnili scénu deklasovaných mladých mužov a mládežníckych tlúp škótskeho Edinburghu, miniveľkomesta s rozmermi Bratislavy. Až na to, že v každej groteske sa lejú telesné tekutiny, fetuje sa a sex je prítomný zásadne v nejakej úchylnej a s násilím spojenej podobe, ich Welsh rozpráva v podstate tradičným spôsobom.

Nový román Glue (Lepidlo) má úspech nielen u čitateľov - tí od neho už čítajú všetko - ale aj u kritiky. „Konečne sa vyslobodí z tieňa Trainspottingu,“ píšu v The Guardian. Svoju novú knihu prišiel Irvine Welsh v týchto dňoch predstaviť do talianskeho Milána.

Superstudio Piu na Via Tortona, literárny večer sa má o chvíľu začať. Do dverí sa hrnú dvojmetrové lomidrevá s vystrihanými blonďavými hlavami a červenými tvárami, zjemnené len zelenými károvanými škótskymi sukňami. „Ste literárni fanúšikovia? Welshova škótska garda?“ pýtam sa, keď sa nedokážem pretlačiť cez dvere. „Nie, nie, iba tu hráme ragby,“ odpovedajú hrmotní muži a ponúkajú mi elegantný úsmev. „O týždeň hráme v Ríme, ale prišli sme skôr.“ Ragbisti prišli do Milána na Welsha, Welsh zasa prišiel na Inter Miláno.

Na improvizovanom pódiu uprostred sály má autor okolo seba niekoľko čiaš so šampanským. Z vedľajších stolíkov zbiera poháre od piva. Pekný polliter od guinessu bez rozpakov strčí do batôžka: „Tento ešte nemám v zbierke.“ Potom sa pozrie na hodinky a trošku nervózne kývne hlavou - radšej už začnime. „Na všetky otázky o drogách mám odpoveď v jednej vete - knihy sú tie najlepšie.“

Úspech Trainspottingu rýchlo urobil z Irvina Welsha kultúrnu autoritu. V novej role zneistel a nasledujúci Acid House a ďalšie texty už vlastne nič nové neponúkli. „Uvažoval som aj o tom, že viac nič nenapíšem,“ hovorí o tom Welsh. „Lenže samotárovi a outsiderovi nič iné nezostáva.“

Mať do čoho kopať

Irvine Welsh patrí do najbežnejšej edinburskej vzorky - otec čalúnnik, matka chyžná. Nechal školu a začal pracovať.

Jeho hrdinovia bývajú v škaredých predmestských, často polorozpadnutých domoch a bytoch a príležitostne vykonávajú podradné práce alebo kradnú, aby si mohli dať ďalšiu dávku a s ňou sa ponorili do rytmu techna, ktoré všetko zmaže. Túžia po sexe, čo by prekryl prázdno a nudu. Spisovateľ ponúka zvrhlosti otvorene, morálne rozlišovať nemá chuť.

Má rád tých, čo sú frustrovaní a neúspešní, takých, čo nevedú nijaký triedny boj. „Neznamená to, že nebojujú. Naopak, sú stále v nejakom konflikte, stále agresívne nažhavení, lenže objekt ich násilia je všade a nikde, často v nich samých.“ On sám sa dostal do konfliktu s políciou, keď hral na ulici futbal tam, kde sa to nesmelo. „Britskí policajti vás nemôžu zastreliť na ulici ako v Amerike. O to viac si vychutnajú, keď si môžu v cele do vás udrieť.“ Tvrdí, že keby spoločnosť bola menej represívna, nemala by na krku „takého vyvrheľa“, ako je on. „Keby som nemal do čoho kopať, asi by som nefungoval.“

Agresivita podľa neho nemusí byť vždy jasne zločinná. „Len presne neviem, kde je tá hranica. Po jedenástom septembri som sedel prilepený k televízii a sledoval som všetko, čo sa deje v Spojených štátoch. Bolo to ako droga, dostali ma a medzi prvými som na kamarátov v krčme reval, že musíme nájsť vinníkov. Lenže čo sa stalo? Svet sa zmenil, ale nie je pokornejší, je len agresívnejší.“

V pokojnejšom tóne

Lepidlo, Glue, nie je takou bezuzdnou listinou skazeností, ako bol slávny Trainspotting. Postavy v Glue sa márne snažia dospieť a bráni im v tom akási fatálna mužská nedospelosť. Skupinu mladých mužov ťahajú od seba všetky možné sily, psychologické aj spoločenské, zvnútra i zvonku. Držia pokope len lepidlom. „Dnes nás drží pohromade túžba po dobrodružstve. Kričíme: úžasnejšie, silnejšie, väčšie, krajšie. Ženieme sa spoločne za novými zážitkami. Sme ochotní urobiť čokoľvek, aby sme uchmatli to najlepšie a najkrajšie. To všetko len preto, aby sme nezostali osamelí.“

Jedovatosť Welshových textov naplno dozrela vo filmoch. Vulgárna beznádej tu beží v rýchlom klipovom okúzlení, zosilnenom nainscenovaným účinkovaním LSD. Celý ten neobývateľný zverinec vidíme cez clonu pobaveného odstupu a nezúčastneného humoru, bizarného a uslintane prihlúpleho. Všetko sa týmto grifom zneutralizuje a uzavrie do seba.

Welsh je s filmami Trainspotting a The Acid House, spokojný: „Divák sa môže odviazať ako na voyeurskom tripe, pretože nič nie je skutočné a nič, ani to najhoršie, si nevyžaduje jeho účasť.“

Po Lepidle by malo prísť pokračovanie Trainspottingu: Spud, Renton, Sick Boy a Begbie sa opäť po desiatich rokoch stretnú v príbehu s pracovným názvom Porno. Pokračovanie sa vraj odohráva aj v Amsterdame, San Franciscu a južnom Francúzsku. „Baví ma to viac ako písanie prvej knihy.“

A ďalší film? „Neviem. Píšem knihu, nie scenár filmu. Keď píšem, myslím len na to, ako sa budú príbehy rozbiehať v knihe. Ale bolo by zaujímavé, keby v ňom rovnaké postavy hrali iní herci než v Trainspottingu.“

Futbalový fanúšik

Irvine Welsh hovorí škótskou angličtinou svojich postáv a niektoré jeho odpovede v talianskom preklade výrazne zostručnejú. Sám uznal, že z jeho autorského čítania tu publikum asi veľa nemalo. „Pán Welsh, nerozumel som vám ani slovo,“ povedal mu americký novinár, „ale ďakujem vám za rozhovor. Niečo z toho urobím.“

V Miláne je osem hodín večer. Na zastávke autobusu sa mladý neznámy pripravuje na futbal - omotáva si okolo krku modro-čierny šál vo farbách futbalového klubu, priťahuje si zips bundy. Aj Irvine Welsh sa pripravuje na futbal - a s priateľmi odchádza na štadión San Siro. Je Brit a fanúšik. Sám tiež hral futbal - aj keď predstaviť si ho pri športe nemôže byť nič zvlášť príjemné. Britské voľby ani podľa neho nie sú také dôležité ako výhra vo Wembley. „San Siro je jedným z najväčších a najúžasnejších štadiónov na svete. Aj s duchom, ktorý sa tam vznáša - zraneným Ronaldom.“ Keby si musel vybrať medzi autogramiádou a futbalovým zápasom, nechal by určite plávať svojich čitateľov. Keď sa díva na futbal, kašle na priateľky, kamarátov, literatúru či čitateľov: „Nie je v tom surovosť, rasizmus, nenávisť a hlúposť.“

Februárové Miláno je daždivé. Mestské lampy sa odrážajú v dlažbe a kalužiach, z večernej hmly vytŕčajú tmavé siluety mesta. Takto nejako môže vyzerať Welshov Edinburgh. Zvony vyradili na pár minút z konkurencie hučanie prichádzajúcich vlakov. „Bozkávam ťa!“ kričí taliansky mladík v elegantnom obleku do mobilného telefónu. Všetci rozprávajú a nikto neodpovedá - ste v Taliansku, Škóti sú tu len na futbale.

Autor: ANDREA PUKOVÁMiláno - BratislavaFoto - La Republica