Munícia, ktorú používajú Rusko i Ukrajina vo vojne o plyn, je zatiaľ síce iba slovného a diplomatického charakteru, o skutočných zbraniach sa však hovorí čoraz častejšie. Kyjev najskôr pohrozil Moskve prehodnotením dohody o prenájme vojenskej základne v Sevastopole, kde sídli slávna ruská Čiernomorská flotila. De facto požaduje prechod na trhové ceny, rovnako ako to požaduje Moskva v prípade cien za plyn. Podľa niektorých poslancov Moskva musí platiť ročne za prenájom základne zhruba o 500 miliónov dolárov viac než teraz.
Protiútok nasledoval v podobe výroku ruského ministra obrany Sergeja Ivanova, ktorý 27. decembra vyhlásil, že Rusko môže začať uvažovať o prehodnotení hraníc s Ukrajinou. Minister argumentoval tým, že dohoda o Čiernomorskej flotile je súčasťou tzv. veľkej rusko-ukrajinskej dohody ratifikovanej v roku 1999 a že teda Ukrajina ako prvá chce odstúpiť od tejto kľúčovej zmluvy. V skutočnosti už v roku 1993 ruský parlament spochybnil ukrajinskú teritoriálnu celistvosť, keď rokoval o "ruskom statuse Sevastopoľa". Teraz sa ukrajinskí politológovia domnievajú, že Moskva môže "oprášiť" otázku legitimity celého polostrova Krym, ktorý bol odovzdaný Ukrajine v roku 1954.
Kyjev má však v rukáve ďalšie esá. Nedávno naznačil, že v hre sú i rádiolokačné stanice na ukrajinskom území, ktoré teraz využíva Rusko ako súčasť systému protiraketovej obrany. Podľa niektorých správ majú o stanice záujem americkí špecialisti.
Bitka sa vyhrocuje i na širšom medzinárodnom poli. V posledných dňoch zosilneli prosby Ukrajiny o pomoc adresované zahraničiu. Kyjev argumentuje i Dohodou o nešírení jadrových zbraní a odvoláva sa v tejto súvislosti na tzv. budapeštianske memorandum podpísané v roku 1994 Ruskom, USA, Veľkou Britániou a Ukrajinou. Dokument zahŕňa bod o neprijateľnosti ekonomického tlaku pri presadzovaní vlastných záujmov.
Mlčanie Európy, ktorej sa rusko-ukrajinský spor o plyn ako hlavného spotrebiteľa zásadne týka, sa môže obrátiť proti nej samotnej. Existuje totiž precedens, a to v prípade spriateleného Bieloruska. Tomu sa rovnako nepodarilo uzavrieť pre Rusko výhodnú dohodu a Moskva mu uzavrela v roku 2004 na 19 hodín kohútiky. Problémy to spôsobilo aj Poľsku a pobaltským republikám. Vtedy Rusi dosiahli svoje - plynovod vedúci cez Bielorusko sa stal majetkom Gazpromu. Rovnaký cieľ teraz sleduje štátny plynárenský holding na Ukrajine. Tá sa však svojho plynovodu a krajiny pod ním vzdať tak ľahko nemieni.
(pp)
