Mnohí, či už literárne činní, alebo trpní čitatelia, sa domnievajú, že poézia je niečo ťažko pochopiteľné, komplikované a výlučné, čo ocení len malá hŕstka podobne zameraných ľudí. Tento názor je rozšírený až natoľko, že viacerí poeti doslova osobne poznajú svojich čitateľov. Nemusí to byť až tak na škodu, pretože poézia je vec výsostne intímna, ibaže veľká časť autorov rezignovala na jej zrozumiteľnosť a prístupnosť.

O to viac ma (ako vskutku vášnivého čitateľa básní) teší a už po niekoľkýkrát príjemne prekvapuje poézia Mariána Hatalu, ktorú ocení náročný čitateľ rovnako ako bežný smrteľník. Vo svojej najnovšej zbierke Životopis každodenností autor predstavuje všedný život pozorovaný z nezvyčajných a nečakaných uhlov. Od útržkov televíznych správ, takmer banálnych výjavov z ulice - ako je stretnutie so psíčkarom či s chlapcami, ktorí pochovávajú zastreleného vtáka - k malým udalostiam z vlastného bytu až po pozorovanie seba samého, starnutia, súkromných stereotypov.

A Hatala týmto úlomkom reality dáva mnohokrát až filozofický rozmer v ich krehkej miniatúrnosti. Básne sú vystavané vecne, z priezračne a presne obrúsených slov zbavených balastu, v ktorých sa odzrkadľuje aj autorov záujem o súčasnú nemeckú poéziu (skvelo preložil napríklad M. Chobota či R. D. Brinkmanna).

A nedá mi nespomenúť aj grafickú stránku tejto útlej knižky vytvorenú výlučne zo zatvorených a otvorených kovových schránok, ktoré ešte umocňujú dojem nevšedne videnej všednosti. Evokujú v čiernobielom prevedení schránky na chodbách sídliskových panelákov alebo boxy v úschovni batožín na stanici, kde je človek "...čakajúci možno tajne na rad, na jediný, neviditeľný, maličký rad, ktorý by bol iba preňho, radového človeka".

Autor: PETER KRIŠTÚFEK(Autor je režisér a spisovateľ)