Umelecká agentúra a vydavateľstvo Reco-Yak nedávno uviedlo na náš literárny trh knižku poézie Životopis každodenností. Jej autorom je básnik strednej generácie MARIÁN HATALA, ponúkajúci aj tentoraz všeobecne reflexívne, ľúbostné a občianske básne. Poznávacím znamením jeho básní je komunikatívnosť, ľahké filozofovanie a mikropríbehy, stvárňované originálnou optikou a ozvláštňované vtipom, iróniou a sebairóniou.

Kniha má takmer prozaický názov. Prečo?

Lebo poézia môže byť všade a vo všetkom. Alebo nikde a v ničom. Závisí len od nás, čo sme schopní vnímať a ako to vieme umelecky zaznamenať. A čitateľsky sprostredkovať.

Súvisí to s tým, že časopisecky ste už publikovali krátke poviedky s podobným názvom?

Skôr s tým, že v poézii stále uprednostňujem príbeh, prozaizovaný verš, zatiaľ čo pri príležitostnom písaní prózy zvyknem text vystavať ako jednu veľkú metaforu. Páči sa mi, keď medzi poéziou a prózou sú ľahko prekonateľné hranice, keď jedno je aperitívom druhému.

Relatívne často čítate. Dá sa čítaním poézie u nás uživiť?

Čítaním poézie sa dajú zmierniť finančné suchoty, no zväčša len za predpokladu, že sa stanete členom niektorej spisovateľskej organizácie v západnej Európe, čo je našťastie aj môj prípad.

V poslednom čase sa udomácňujete v divadle Astorka.

V tom divadle je dosť ľudí, ktorí žičia poézii. Na doskách i v divadelnom klube, preto tam rád čítavam s hercami Zitou Furkovou a Adym Hajdu. Alebo so svojimi hosťami z Rakúska.

Majú verejné vystúpenia vplyv na vašu tvorbu?

Sčasti. Vyberám si práve tie básne, ktoré vznikli tak, že som sa s nimi rozprával o niečo hlasnejšie a dlhšie. Existuje totiž intonácia v súkromí napísaného a intonácia verejne prednášaného textu. Báseň môže mať veľa životov.

Prispôsobujete sa poslucháčom?

Nie, len chcem dosiahnuť okamžitý účinok, rýchlo nadviazať spojenie prostredníctvom dialogickej básne alebo básne, ktorá má pôdorys príbehu. Skrátka, potrebujem počuť dych publika, poznať jeho reakcie, aby som si overil životnosť svojich básní. Papierová ozvena plných šuplíkov ma nezaujíma.

Preto ste nedávno jednu báseň predniesli do úplnej tmy?

Aj preto, že je to jediná báseň, ktorú viem naspamäť a v ktorej ide o nočný rozhovor muža a ženy v posteli. Okrem toho, potme ma nerušia tváre ľudí a niektoré miesta básne vtedy vidím v celkom inom svetle, čiže viac improvizujem, báseň trochu prepisujem.

Kedy teda nadobúda definitívnu podobu?

Verím, že báseň je nepretržitým pokračovaním seba samej, inde a inak, a to dovtedy, dokým trvá obyčajná ľudská zvedavosť, potreba rečou objavovať reč a, pravdaže, všetko, čo je a zostane mimo nej. V umení, ktorým sa ľudstvo zaoberá tisíce rokov, to ani nemôže byť inak. Mimochodom, Ivan Wernisch hovorí o písaní básní ako o ,strkání čumáku do vlastního tentononc'. Keby sa toto pominulo, asi by básne boli definitívne. Definitívne žiadne.

Paradoxne píšete čoraz kratšie básne.

Iba sa väčšmi usilujem dosiahnuť maximálne posolstvo minimom prostriedkov. Ale aj v najnovších básňach je zámerne dosť nedopovedaného či nejednoznačného.

Spoliehate sa teda na čitateľa?

Trochu počítam s jeho partnerstvom, s jeho ochotou zúčastniť sa dočasne na mojich príbehoch. Len tak sa totiž môžu stať naším spoločným vlastníctvom. Neznamená to však, že by som vedome zľavoval z estetických alebo ideových kritérií.

Napriek tomu sa zdá, že vaše najnovšie básne sú jednoduchšie.

Reiner Kunze hovorí, že ,poézia musí byť jednoduchá, ale nemôže byť jednoduchšia, než to dovoľuje presnosť'. Ja sa snažím o jedno i druhé.

Pri reflektovaní spoločenských či politických reálií ste nekompromisný. Niekedy až do takej miery, že človek začne premýšľať o úlohách poézie.

Píšem adresne a vždy sa pri tom podpisujem, nikdy som si nevoľkal vo veži zo slonoviny. Na druhej strane význam poézie vôbec nemožno preceňovať. Nie je tu preto, aby dávala odpovede a ponúkala spoločenské riešenia či vízie. Jej úloha sa nemení: má kultivovať a znepokojovať, má svedčiť v prospech tých, čo sa k slovu nedostávajú, lebo za nich svojvoľne a radi hovoria iní. A nemá mlčať, ak mlčanie znamená lož.

To určite nie sú úlohy len pre spisovateľov.

Našťastie nie. Nerobme si ilúzie, ak uvažujeme o morálke. Dnešní spisovatelia celkom určite nie sú uhnetení z onakvejšieho cesta, než ktokoľvek iný.

Autor: MILAN HAJÓSSY(Autor je publicista)