Slovenská televízia nám už niekoľko dní vo svojich upútavkách "s hrdosťou oznamuje", že má hotový nový celovečerný film. Je to trochu nevkusné a prehnane euforické zvolanie. Tak či tak, film Ticho sa vydaril a dnes večer na Jednotke sa ho naozaj oplatí vidieť.

Scenáristka a režisérka ZUZANA LIOVÁ v ňom rozpráva o šesťčlennej rodine zo severu Slovenska a jej pošramotených vzťahoch. Staršie deti dospievajú a vzpierajú sa, tie mladšie majú pocit, že sa im venuje málo pozornosti. Otec nemá stabilnú prácu, pije a mama zostáva na búrky sama.

Východiská príbehu nie sú ničím špeciálne. Zaujímavá je však cesta, ktorou postavy prechádzajú, a spôsob, akým sa zviditeľňuje a oživuje ich intímny život.

Liová rozpráva realistickým jazykom, a pritom pôsobí ako váš dôverný známy. "Mám pocit, že často mi stačí ľudí iba pozorovať. Už z toho sa veľa dozviem," hovorí v rozhovore pre SME.

Aké sú vaše skúsenosti - chcú ľudia o svojom intímnom živote rozprávať?

Ako ktorí. Ale možno ani nie ja také dôležité, aby rozprávali. Pocity sa niekedy nedajú pomenovať. Ani moji hrdinovia nevedia o svojom intímnom svete rozprávať a nevedia prejaviť to, čo cítia. Len čo však niečo pochopia, zrazu sú iní a začnú konať. Keď čakajú piate dieťa, dostávajú vlastne novú šancu milovať.

Rozprávate o dospievajúcich deťoch i manželoch, ktorí sú spolu dvadsať rokov. Vy sama ste generačne niekde uprostred. Na opísanie sveta detí ste asi potrebovali spomienky, na svet dospelých zas predstavivosť. Čo bolo ťažšie?

Čo prežívajú deti vo vzťahu k svojim rodičom a čo všetko musia v sebe spracovať, to poznám. A predstavovať si, čo ma čaká? Vidím okolo seba rôzne manželské dvojice, to mi stačí. Nemyslím si, že som sa pritom odchýlila od pravdy. Snažila som sa vyjadriť, ako sa asi cíti žena, ktorú muž proti jej vôli posiela na potrat. Alebo ako sa cíti muž, ktorý kvôli práci musí žiť ďaleko od svojich blízkych. Nechcela som zovšeobecňovať, ako ľudia žijú - chcela som len povedať, že aj takto žijú.

Ticho je veľmi jemný, pokojný film. Súvisí to s vašou povahou?

Neviem. Hovoriť o vzťahoch je krehká záležitosť. Emocionálny svet mojich hrdinov ovplyvňujú sociálne podmienky. Nie všetko, čo robia, je výsledok ich slobodného rozhodnutia. V ich vzájomnom približovaní a vzďaľovaní sa je veľa jemných odtienkov - a práve tie si vyžadovali opatrný prístup. Pre postavu otca znamená aj jeden nežný dotyk veľké sebazaprenie a prekonanie sa. Ako inak ten dotyk ukázať, ak nie nenápadne, jemne, možno až obyčajne?

Dotkli ste sa niekoľkých stereotypov v slovenskej rodine. Čo by ste na ich bežnom živote zmenili?

Zmenila by som postavenie ženy a myslenie mužov. V niektorých rodinách ju muži považujú za menejcennú bytosť, majú pocit moci a myslia si, že môžu rozhodovať o jej živote. Aj ženy by mali začať myslieť inak, postaviť sa proti takému zaobchádzaniu. V staršej generácii to už asi nepôjde, možno v strednej a tej našej áno.

Voči čomu by sme pritom mohli byť citlivejší?

Veľa rodín má podobný osud ako tá moja filmová. Možno, že pritom žijú tak, ako najlepšie vedia. Mohli by byť však citlivejší voči láske medzi najbližšími a viac si vážiť svoje osobné vzťahy. Postava otca nedokáže uživiť rodinu, cíti sa bezmocne, a preto pije. Neuvedomuje si, že užitočný by mohol byť aj inak. Mohol by byť emocionálnou oporou.

Keď ste začali písať, vedeli ste, k akému koncu dospejete a ako sa prepracujete k východisku?

Na začiatku som presne nevedela, aký bude koniec. Môj scenár bol v podstate len kopou myšlienok a množstvom súborov v počítači. O charakteroch, o téme. Chcela som, aby výsledný pocit v sebe niesol nádej. A hoci záver filmu nevyzerá na prvý pohľad optimisticky, myslím si, že všetky postavy sú pripravené taký koniec prijať. Majú nádej, že sa o rodine, živote, láske a iných emóciách naučili a naučia viac.

Ticho je váš režijný debut. Ako ste ho prežili?

Trochu ma vyčerpával časový stres a konflikty v štábe. A samo osebe bolo náročné aj nakrúcanie. Psychicky aj fyzicky. Po dvanástich hodinách nakrúcania som ešte sedela nad scenárom a pripravovala sa na ďalší deň. Spávala som štyri - päť hodín. Dalo sa to však zniesť, lebo práca to bola zaujímavá, bavila ma a štáb bol vynikajúci.

Ako dlho vo vás bude musieť zrieť nová téma?

To ešte neviem odhadnúť. Mám rozpracovaný druhý scenár a v hlave námet na tretí. Práca na nich bude na prvý pohľad vyzerať veľmi nudne - posadím sa a budem písať. Ale teším sa na to. Uvidíme, kedy a či vôbec zase všetky okolnosti zapadnú do seba tak, aby sa z nich nakrúcali filmy.